„Raz v noci zaklopala na dvere fary nejaká žena a zúfalo nás žiadala o pomoc. Bola tehotná a potrebovala odviesť do nemocnice k pôrodu. Spolu s ďalším školastikom (jezuitským bohoslovcom) sme sa rozhodli odprevadiť ju aj jej manžela do mesta Manvi. Nakoniec žena porodila na ceste asi tri kilometre od dediny Pannur. Hoci sme sa veľmi snažili, pri pôrode zomrelo dieťa a na následky veľkého krvácania aj ona.
V tú noc som nemohol spať. Hlboko mnou otriaslo, že som sa bezmocne pozeral na to, ako táto žena i jej dieťa umierajú a ja im nemám ako pomôcť. Plakal som až do rána a pevne som sa rozhodol, že to tak nenechám a že sa musím pokúsiť situáciu dalitov zmeniť.“
Eric Mathias SJ vstúpil do jezuitského rádu v roku 1987. Za kňaza bol vysvätený v roku 2001 a o šesť rokov neskôr zložil doživotné sľuby. V Indii absolvoval základné a postgraduálne štúdium filozofie a teológie. Je riaditeľom školy Xavier určenej predovšetkým pre dalitov v Manvi, v štáte Karnataka v Indii.
Usmievavý indický jezuita Eric Mathias každého ľahko nakazí svojím nadšením, s ktorým už roky bojuje za oslobodenie detí najchudobnejších rodín zo štruktúr sociálnej nespravodlivosti.
Eric, ako sa zrodila myšlienka založiť misijnú stanicu medzi dalitmi?
Už počas štúdií sme spolu s ďalšími školastikmi rozmýšľali, kde by sme mali v dnešnej dobe pôsobiť. Jezuiti vždy išli tam, kam nechcel ísť nikto iný. Rozhodli sme sa preto ísť medzi najchudobnejších z chudobných. Tak som sa ocitol v Pannure, v ktorého okolí žije veľa dalitov. Bol som prekvapený obrovskou biedou, nebola tam elektrina ani telefón, ale ľudia tam boli veľmi láskaví.
Aké boli začiatky novej misie?
Najskôr sme v Pannure a okolí urobili malý prieskum. Zistili sme, že je tu veľa detí, ale drvivá väčšina z nich odmalička pracuje v poľnohospodárstve a nemá možnosť získať ani základné vzdelanie. Preto sme začali navštevovať dediny a nadané deti sme posielali do rôznych škôl v Karnatake. Takto sme počas troch rokov pomohli niekoľkým tisícom detí z rôznych dedín. Rodičia tomu najskôr veľmi nepriali, ale keď zistili, že sa deti vracajú do dediny šťastné a že sa naučili veľa nového a zaujímavého, pochopili, že vzdelanie je dôležité. Keď sme videli to obrovské množstvo detí v okolitých dedinách, rozhodli sme sa, že sami v Manvi založíme školu a budeme učiť anglicky, pretože angličtina je pre dalitov vstupenkou do lepšej spoločnosti. Teší nás, že sme sa stali jedinou školou v celej Karnatake, určenou pre dalitov, kde sa učí anglicky hneď od prvej triedy.
Je obdivuhodné sledovať, ako rýchlo sa vám podarilo vybudovať misiu.
Všetko je dielom Božej prozreteľnosti, solidarity jezuitských spolubratov a mno-
hých darcov. Misia bola založená v roku 2001, o rok neskôr sme tam vďaka ne-meckým jezuitom postavili malú školu
s internátom. Vďaka nemeckým darcom sme tiež mohli kúpiť 18 ha pôdy. Dobro-
dinci z Anglicka nám pomohli postaviť budovu školy, ktorá je dnes jednou z naj-krajších v okolí. Jedna dáma zo Spojených štátov, ktorá bola šokovaná biedou okolitých dedín, zaplatila stavbu internátu. V roku 2008 sme dostavali budovu je-zuitskej komunity s malou nemocnicou sponzorovanou španielským provinciálom. V rovnakom roku sme vďaka vám, darcom z Českej republiky a Slovenska, začali stavbu budovy druhého internátu pre dievčatá, ktorú v tomto roku otvoríme.
Nakoniec ešte osobnejšiu otázku. Ako ti služba najchudobnejším z chudobných pomáha v tvojom duchovnom živote?
Často rozmýšľam nad tým, čo robil Kristus a ako by sa on zachoval v našej situácii. On stoloval s chudobnými, ženami a hriešnikmi, pomáhal chorým a slabým, dotýkal sa malomocných. Mnohí za ním prichádzali, aby sa stali jeho učeníkmi a on menil ich životy. Teraz ja sám žijem medzi ľuďmi, ktorí sú v podobnej sociálnej situácii ako ľudia, medzi ktorými pôsobil Ježiš. Samozrejme, že veľmi dôležitú úlohu v mojom živote urobila meditácia a duchovné cvičenia sv. Ignáca. Cítim sa stále volaný Kristom k službe chudobným. Som veľmi šťastný, že som jezuitom. Keby som sa ním nestal, určite by som sa okradol o šťastie, ktoré mi táto služba prináša.
Za rozhovor ďakuje Jan Regner SJ
