Archívy značky: Pannur

Hampi - hlavný chrám

Práca – Výlet – Práca

Prinášame Vám ďalšie dve správy z nášho misijného pôsobenia Misia India 2011, ktoré sme nemohli publikovať kvôli nedostatočnému pripojeniu k internetu.

Po tom, ako sme začali vnímať našu prácu na stavbe ako monotónnu, rozhodli sme sa vyhradiť si dva dni na aktívny oddych v Hampi. Je to najstaršie pútnické miesto v južnej Indii s komplexom starobylých chrámov a palácov. Každý z nás mal možnosť stráviť tento čas podľa vlastných predstáv – návštevou historických pamiatok, miestnych trhov alebo turistikou na nádherné skaly nad mestom. Plní zážitkov sme sa vrátili do Manvi, kde sme sa opäť pustili do plnenia povinností bežného dňa – dopoludnia práca na stavbe a popoludní hry a doučovanie s deťmi.
V piatok večer, počas stretnutia s pátrom Erikom Mathiasom SJ, sme sa dozvedeli viac o vzniku a histórii misijnej stanice v Pannur a Manvi. Taktiež bol priestor na naše otázky, týkajúce sa misie a jej zmyslu.
Sobota bola pre nás iná ako tie predchádzajúce. Boli sme vyslaní, podobne ako apoštoli, do okolitých dedín, aby sme boli nablízku ľuďom v ich práci a povinnostiach a aj takýmto spôsobom ohlasovali Krista. Skúsenosť s návštevou dedín nám pomohla utvoriť si obraz o tom, ako žijú miestni obyvatelia a z akých podmienok pochádzajú deti navštevujúce Xavier School a Loyola Pre-University College v Manvi.
Počas sobotného večera sme sa okrem iného dozvedeli aj mená ďalších šiestich účastníkov našej skupiny, ktorí celý nasledujúci týždeň strávili na misii v Pannure. Pre viacerých z nás to bol zlomový týždeň, počas ktorého sme mohli zakúsiť náročnosť fyzickej práce na stavbe Primary School a príprave priestranstva, kde bude v budúcnosti stáť kostol svätého Petra (St. Peter`s Church). Ťažký život obyvateľov zapadnutých dedín okolo Pannuru sme mohli vidieť počas zdravotníckych výjazdov, na ktoré nás vzali rehoľné sestry z miestneho Loyola Health Centre.
Naši ostatní „kolegovia“ v Manvi zatiaľ pokračovali v prácach na stavbe internátu Guru Bhavan hlavne maľovaním izieb a odpratávaním štrku. Opäť sme sa spolu stretli v sobotu večer v Pannure, kde po slávnostnej svätej omši, za účasti mnohých kňazov a veriacich z blízkeho i ďalekého okolia, bol položený základný kameň St. Peter`s Church. Nedeľa sa niesla v znamení športu a hier, ktoré sme pripravili pre deti z miestneho internátu.
Minulý týždeň sa k našej skupine pridala aj Lenka Rabarová z VŠZaSP svätej Alžbety v Bratislave. Prišla hľadať možnosti rozbehnutia nového sociálneho projektu v Indii v spolupráci s jezuitmi.

Posledný týždeň sme pokračovali v dokončovacích prácach, aby sme v piatok, pred naším odchodom z Manvi, mohli byť účastní slávnostného otvorenia internátu pre učiteľov Guru Bhavan.
Monika Šumichrastová

webIMG_9813

Independence day

Od prvej správy a krátkeho vystúpenia vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu sa na misijnej stanici v Manvi udialo niekoľko zaujímavých udalostí.

15. augusta 2011 bol štátny sviatok oslavy 64. výročia nezávislosti Indie spod nadvlády Britskej koruny. V tento deň sa všetci obliekli do tradičných a slávnostných indických odevov (kurta, jubha, lunga, sari) a oslavovali najprv slávnostným pochodom, vyzdvihnutím štátnej zástavy, slávnostným prejavom hosťa – sr. Veety, ktorá pracuje v zdravotnom zariadení v Pannur a kultúrnym programom dnes už študentov dvoch škôl: základnej školy Xavier School a strednej školy Pre-University College Loyola. V utorok boli piati misionári poslaní na šesť dní do farnosti Pannur.

Program však zostal ten istý:

5:45 meditácia

6:30 sv. omša s deťmi

7:30 raňajky

8:00 do 12:30 práca

popoludní voľno

16:30  do 19:15 hry s deťmi, štúdium, modlitby a večera

20:30 spoločné večerné zhrnutie dňa

 

V utorok a stredu sme absolvovali poznávaciu cestu do posvätného miesta hinduizmu Hampi, kde sú niekoľko storočné pamiatky slávnej dynastie, ktorá po sebe zanechala obrovské chrámy a paláce v nádhernom prostredí skalnatého údolia a rieky.

 

Tento týždeň pokračujeme v čistiacich prácach a prípravách na maľovanie, aby internát mohol byť otvorený začiatkom septembra a slávnostne pomenovaný podľa kandidáta na blahorečenie, jezuitského novica Tomáša Munka SJ.

Boh svojich chudobných neopustí

“Raz v noci zaklopala na dvere fary nejaká žena a zúfalo nás žiadala o pomoc. Bola tehotná a potrebovala odviesť do nemocnice k pôrodu. Spolu s ďalším školastikom (jezuitským bohoslovcom) sme sa rozhodli odprevadiť ju aj jej manžela do mesta Manvi. Nakoniec žena porodila na ceste asi tri kilometre od dediny Pannur. Hoci sme sa veľmi snažili, pri pôrode zomrelo dieťa a na následky veľkého krvácania aj ona.
V tú noc som nemohol spať. Hlboko mnou otriaslo, že som sa bezmocne pozeral na to, ako táto žena i jej dieťa umierajú a ja im nemám ako pomôcť. Plakal som až do rána a pevne som sa rozhodol, že to tak nenechám a že sa musím pokúsiť situáciu dalitov zmeniť.

Eric Mathias SJ vstúpil do jezuitského rádu v roku 1987. Za kňaza bol vysvätený v roku 2001 a o šesť rokov neskôr zložil doživotné sľuby. V Indii absolvoval základné a postgraduálne štúdium filozofie a teológie. Je riaditeľom školy Xavier určenej predovšetkým pre dalitov v Manvi, v štáte Karnataka v Indii.

Usmievavý indický jezuita Eric Mathias každého ľahko nakazí svojím nadšením, s ktorým už roky bojuje za oslobodenie detí najchudobnejších rodín zo štruktúr sociálnej nespravodlivosti.

Eric, ako sa zrodila myšlienka založiť misijnú stanicu medzi dalitmi?
Už počas štúdií sme spolu s ďalšími školastikmi rozmýšľali, kde by sme mali v dnešnej dobe pôsobiť. Jezuiti vždy išli tam, kam nechcel ísť nikto iný. Rozhodli sme sa preto ísť medzi najchudobnejších z chudobných. Tak som sa ocitol v Pannure, v ktorého okolí žije veľa dalitov. Bol som prekvapený obrovskou biedou, nebola tam elektrina ani telefón, ale ľudia tam boli veľmi láskaví.

Aké boli začiatky novej misie?
Najskôr sme v Pannure a okolí urobili malý prieskum. Zistili sme, že je tu veľa detí, ale drvivá väčšina z nich odmalička pracuje v poľnohospodárstve a nemá možnosť získať ani základné vzdelanie. Preto sme začali navštevovať dediny a nadané deti sme posielali do rôznych škôl v Karnatake. Takto sme počas troch rokov pomohli niekoľkým tisícom detí z rôznych dedín. Rodičia tomu najskôr veľmi nepriali, ale keď zistili, že sa deti vracajú do dediny šťastné a že sa naučili veľa nového a zaujímavého, pochopili, že vzdelanie je dôležité. Keď sme videli to obrovské množstvo detí v okolitých dedinách, rozhodli sme sa, že sami v Manvi založíme školu a budeme učiť anglicky, pretože angličtina je pre dalitov vstupenkou do lepšej spoločnosti. Teší nás, že sme sa stali jedinou školou v celej Karnatake, určenou pre dalitov, kde sa učí anglicky hneď od prvej triedy.

Je obdivuhodné sledovať, ako rýchlo sa vám podarilo vybudovať misiu.
Všetko je dielom Božej prozreteľnosti, solidarity jezuitských spolubratov a mno-
hých darcov. Misia bola založená v roku 2001, o rok neskôr sme tam vďaka ne-meckým jezuitom postavili malú školu
s internátom. Vďaka nemeckým darcom sme tiež mohli kúpiť 18 ha pôdy. Dobro-
dinci z Anglicka nám pomohli postaviť budovu školy, ktorá je dnes jednou z naj-krajších v okolí. Jedna dáma zo Spojených štátov, ktorá bola šokovaná biedou okolitých dedín, zaplatila stavbu internátu. V roku 2008 sme dostavali budovu je-zuitskej komunity s malou nemocnicou sponzorovanou španielským provinciálom. V rovnakom roku sme vďaka vám, darcom z Českej republiky a Slovenska, začali stavbu budovy druhého internátu pre dievčatá, ktorú v tomto roku otvoríme.

Nakoniec ešte osobnejšiu otázku. Ako ti služba najchudobnejším z chudobných pomáha v tvojom duchovnom živote?
Často rozmýšľam nad tým, čo robil Kristus a ako by sa on zachoval v našej situácii. On stoloval s chudobnými, ženami a hriešnikmi, pomáhal chorým a slabým, dotýkal sa malomocných. Mnohí za ním prichádzali, aby sa stali jeho učeníkmi a on menil ich životy. Teraz ja sám žijem medzi ľuďmi, ktorí sú v podobnej sociálnej situácii ako ľudia, medzi ktorými pôsobil Ježiš. Samozrejme, že veľmi dôležitú úlohu v mojom živote urobila meditácia a duchovné cvičenia sv. Ignáca. Cítim sa stále volaný Kristom k službe chudobným. Som veľmi šťastný, že som jezuitom. Keby som sa ním nestal, určite by som sa okradol o šťastie, ktoré mi táto služba prináša.
Za rozhovor ďakuje Jan Regner SJ