topgame

Misia India 2013 je TU!!!

Rovnako ako v rokoch 2008 a 2011 sa aj na leto 2013 chystá výprava dobrovoľníkov na jezuitskú misijnú stanicu v Manvi – južná India (štát Karnátaka), v tomto ročníku aj v spolupráci s Teologickou fakultou TU. Výprave, ktorá sa uskutoční v auguste a septembri 2013, bude predchádzať dobrovoľnícka činnosť na Slovensku a v Českej republike, spočívajúca predovšetkým v prezentácii projektu a v získavaní finančných prostriedkov v prospech misie a jej činnosti. Čítať viac

Čo taký misionár potrebuje na cesty…

rozbalNapadlo vás niekedy, čo potrebuje mať so sebou misionár, ktorý chce pomáhať napríklad v našej misijnej stanici v Manvi? Tu prinášam zoznam vecí, ktorý nám pomohol “prežiť” našu skúsenosť v Indii. Rozdelil som to na nutné - veci, ktoré sa nedajú zohnať v Indii, potrebné - dá sa to zohnať aj v Indii, ale je dobré to mať hneď od príchodu a ostatné - veci, ktoré nie sú nutné.

Doklady a cennosti
Pas s vízami a všetky cestovné doklady (letenka, lístok na autobus, vlak, poistenie, očkovací preukaz a fotokópie všetkého, ktoré sa týkajú vycestovania do Indie), peniaze a hotovosť na cestu – Euro/USD + rupie (pri zmene meny je potrebné mať potvrdenie), medzinárodná telefónna karta sa tiež zíde

Osobné veci
Lekárnička - pravidelne užívané lieky, leukoplast, náplaste, lieky proti horúčke, hnačke, bolesti, infekcii (žalúdočnej, črevnej…), dezinfekčný sprej, širokosprektrálne antibiotiká, antimalariká. Je potrebné mať aj návody, aby neprišlo k zámene liekov. Pero/ceruzka, zošit na písanie poznámok – denníka, kniha na čítanie (biblia), adresár, zoznam dôležitých telefónnych čísel, budík, kľúče od domu, slnečné okuliare.
Tričká (odporúčané 3 ks), dlhé nohavice, športové sandále, spodné prádlo, košeľa (odporúčané 2 ks), čiapka/šatka proti slnku, sveter/mikina, pevná obuv, domáca obuv (tzv. žabky), nôž (najlepšie viacfunkčný), otvarák na konzervy a fľaše, nožničky, ihla, niť, sponky, baterka, osobné hygienické veci (mydlo, uterák, zubná kefka a pasta, šampón, krém na opaľovanie (ruky), hrebeň, repelent (s deet) + to čo nutne potrebujem na osobnú hygienu).

ruksak

Nemusí, ale zíde sa
Fotoaparát, alebo kamera (+ nabíjačku), pršiplášť (pončo, alebo dáždnik), opasok/traky, ponožky, plavky, obálky (odporúčané doma napísať adresy), kalendárik, zrkadielko, lyžica, prášok na pranie, hygienické vreckovky, špagát (sušenie prádla), veci na holenie, sieťka proti komárom, nádoba v ktorej sa dá variť, drobné slovenské darčeky, instantné polievky.

Všetky veci + darčeky by mali v pohode vôjsť asi do takýchto rozmerov :-) (klikni na obrázok)

img_5650

Aktuality z Manvi (2.3.2012)

Caute vsetci,

asi viete, ze sa nachadzam momentalne znovu v Manvi. Som tu uz mesiac, ale utieklo to nesmierne rychlo. To bude tym, ze som sa od svojho prichodu moc nezastavila.

Detuse sa maju rovnako, momentale neustale studuju, lebo sa blizia skusky… PUC studenti uz skusky zacali.

Deti sa moc potesili listom a drobnym darcekom, ktore im poslali sponzori zo Slovenska. Inak co sa tyka podpory, tak sa to trosku spomalilo odkedy som odisla. Prave na popolcovu stredu sa nase cislo podporovanych deti vysplhalo na 100. Momentalne je to 104. Mame krasnu stranku, pozrite www.cestadomov.sk.

Co sa mna tyka, mam tu rozbiehat malnutricny projekt. Dlho sme dumali, ako to spravit, a tak sme zacali prieskumom oblasti, co znamena, ze chodime denne do dedin, kde je uz vopred ohlasene ze prideme, a tak vsetky mamuse a babky s detusami pod 6 rokov pridu a my s nimi vyplname dotazniky, meriame ich, vazime, fotime, sestra z Pannuru ich vysetruje… A z nich budeme vyberat podvyzivene deti. Uz mame za sebou 14 dedin. Je to dost narocne, casto trva aj hodinu a pol, kym sa dostaneme na miesto, kedze cesty su v takom stave v akom su… Soferom celeho zajazdu (byva nas aj 15) som ja, cize je to dost unavujuce, sama cesta ma dost vycerpava, treba sa sustredit, jamy su nevyspitatelne…Uz sme videli vyse 1500 deti… Dnes sme mali konecne volno, no zajtra ideme zase…Este mame pred sebou cca 50 dedin… :-( Zvazujeme pomoc s problemom vody, deti su chore kvoli kontaminovanej vode. Pred par dnami sme mali dvoje dvojicky v dedine, jedny mali 3 mesiace a chudence boli nesmierne male, jedno malo len 2 kg a nejakych 49 cm. Dalsie boli 7 mesacne, ale ties podvyzivene…

Stavba kostola v Pannure pokracuje. Domy uz boli oficialne odovzdane ludom, bolo velke otvorenie, ale zucastnit som sa ho nemohla, lebo som bola chora vtedy. Aj stavba PUC pokracuje, druhe poschodie je uz napoly postavene.

Tolko spravy odo mna. Tak sa majte, Lenka

Kasta

Kasta je prísne ohraničená a uzavretá spoločenská skupina s presne vymedzenými právami a povinnosťami členov líšiaca sa spoločenským postavením od iných členov spoločnosti; klasickú formu nadobudla v hinduizme. Kastový systém v Indii spôsobil veľa nespravodlivosti. Preto bol oficiálne zrušený, ale skúste niečo zrušiť čo už je od nepamäti tu dané. Vymazať z kultúry nie je a nebude ľahké. Je zakorenené príliš hlboko v srdciach a mysliach obyvateľstva. Sú štyri základné rozdelenia, alebo vrstvy (varny), ktoré sa objavilo už v dobe príchodu árijských kmeňov do tejto časti sveta. Každá varna predstavuje časť ľudského tela a má pridelenú farbu.

Brahmins - hlava – biela farba (vedúce úlohy, kňazi)
Kshatriyas - rameno – červená farba (armáda, vojaci)
Vaisyas - pás, stehná – žltá farba(obchodníci, remeselníci a poľnohospodári)
Sudras - chodidla – čierna farba -  (sluhovia, jednoduchý robotníci)

Dalits - (podradné práce) – nepatria do K-systému, nemajú právo k ničomu sa vyjadrovať. Žijú pod hranicou chudoby a príslušníci iných kást ich považujú za nečistých. Ich prítomnosť, ba dokonca ich tieň poškvrňuje príslušníkov vyšších kást.

IMG_0899

Vianočný pozdrav od pátra Erika z Manvi

Greetings from Fr. Eric

We wish you a very Happy Christmas and a Bright New year 2012. May the Child Jesus bless you and your family with abundant gifts of Peace, Good Health and Joy. This is the Season which reminds us of the greatest Gift of the Father to this world. And this gesture has been an inspiration to all men and women of good will to be gifts on their part to many more brothers and sisters.

We would like to express our deep sense of gratitude for all that you have been to our children and our Mission. You have brought in a lot of joy and hope into the lives of these children. Otherwise they would have been groping in the darkness of poverty and ignorance and exploitation.

Their smile, liveliness and interest in studies and other activities and especially in prayer show how much good can be brought into their lives and how they respond when we reach out to them.

Our school is giving its best towards the formation of these children with the help of dedicated staff who give their time and attention even outside the class hours to bring out the best from these children.

We had various competitions-inter-class and inter-house in cultural activities and games and sports. Our children have shown their talents and skills in a marvelous way.

Dear friend, we thank you for your support and your generosity. Because of your support some of our children got good education. They are doing very well and we are happy about their achievements. Please do come to this mission to see your children whom you have supported with love.
As we celebrate Christmas we will remember you gratefully and pray to Baby Jesus to shower His love and blessings on you and your dear ones.

I thank you so much for your support and I know you are supporting our children with a great spirit of sacrifice and love. May your sacrifice be blessed hundred fold by the Giver of Great Gifts. We always remember you as our friend and benefactor and pray for you and your family during the mass.

Once again wishing you a Happy Christmas and a Bright New Year in the name of all our children and our team,

Yours gratefully
Fr.Eric

Misijný bazár – Trnava 10.12.-11.12.2011

V Trnave v dňoch 10. 12. 2011 – 11. 12. 2011 sa uskutočnil už 5. ročník Misijného bazára, tento rok so zameraním na podporu výstavby základnej školy pre chudobné deti v Jezuitskej misii v Pannur neďaleko mesta Manvi, v okrese Rajchur, v Indickom štáte Karnataka.

Toto cestou sa chceme poďakovať všetkým, ktorí prišli a podporili 5. Misijný bazár v Trnave ako aj všetkým Trnavčanom, ktorí pomáhali pri príprave tejto akcie. Aj vďaka Vám poputuje z tohto bazára na konkrétny cieľ „pomôcť s výstavbou základnej školy“ 3321,61 €.

Človek ktorý navštívil tento bazár našiel praktické, poučné, zábavné ale aj okrasné predmety. Stretol a porozprával sa s dobrovoľníkmi, ktorí navštívili túto misiu v roku 2008 a potom aj v roku 2011. K dispozícii boli obrazové, zvukové materiály, a taktiež aj rôzne darčekové predmety.

Po prvý krát návštevník bazára mal možnosť sa zoznámiť s adopciou detí práve z tejto misie, ktorú založili jezuiti z indickej provincie Karnataka. O adopcii týchto detí sa môžete dozvedieť viac na www.cestadomov.sk, a o samotnej dobrovoľníckej akcie z webovej stránky: www.misiaindia.sk.

Edu aid / Podporme vzdelávanie detí v Indii

Misia India v spolupráci s občianskym združením Cesta domov spúšťa projekt konkrétnej pomoci deťom v misii v Manvi: Edu aid / Podporme vzdelávanie detí v Indii.

- Postup v prípade záujmu o podporu dieťaťa

- 5 dôvodov prečo podporiť vzdelávanie dalitského dieťaťa

- Základné informácie o projekte

- Škola Loyola a škola sv. Františka Xaverského

- Zoznam detí, ktoré čakajú na pomoc

Výber z profilov detí:

Michal

Misia podľa Michala Lipovského

Ako si sa k tomu dostal?

Všetko začalo, ešte keď som pracoval pod vedením pátra Martina Halčáka SJ v UPeCe. (Univerzitné pastoračné centrum sv. Stanislava Kostku v Trnave) Keďže v tom čase Indiu zažil už niekoľkokrát, na každú situáciu, ktorá sa prihodila mal nejaký príbeh či zážitok. Niekedy to boli zážitky veľmi smutné, inokedy so štipkou humoru a irónie. Po dvoch rokoch spolupráce som tieto príbehy počúval jedným uchom dnu druhým von. Buď sa opakovali, alebo som ich počul už toľkokrát, že mi stačilo. JA predsa som sa pri jednej návšteve Martina spolu s priateľkou Majkou rozhodoval, či ísť alebo neísť. Rozhodnutie bolo veľmi náročné, pretože všetko záviselo len od toho, či v skutku tam mám byť, a či pre samotný projekt budem prínosom. Motívy boli viac menej jednoznačné. V prvom rade som si chcel overiť všetko to, čo som cez tie dva roky z rozprávania počúval, a druhý dôvod bol, že je to životná skúsenosť a takáto príležitosť už nemusí prísť. Hneď ako som sa pevne rozhodol, poslal som žiadosť vedúcemu projektu a môjmu krajanovi, pátrovi Ladislavovi Šulíkovi SJ zo Spoločnosti Ježišovej – Jezuiti. Laco si moju prihlášku prečítal a musím podotknúť, že som mal možno aj výhodu alebo práve naopak nevýhodu, že všetko, čo potreboval o mne vedieť a zistiť, mal z prvej ruky od Martina. Šesť mesiacov pred odchodom do Indie sme sa po prvýkrát stretli všetci už vybraní záujemcovia na víkendovke v Ivanke pri Dunaji. Takýchto víkendoviek sme mali celkom šesť a ich náplňou bolo vzájomne sa spoznať, pripraviť sa na podmienky v Indii, zabezpečiť všetky potrebné očkovania, lieky, či doklady, ako napríklad víza či letenky. Zároveň sme pracovali na samotnom programe pre deti a aktivitách, ktoré budeme robiť. Dôležitou časťou víkendoviek bol fundraising pre samotný projekt, ako zúčastňovanie sa rôznych podujatí formou prezentácii a stánkov a získavanie finančných prostriedkov na podporu projektu. Keďže sme nemali žiadneho špeciálneho donora na zaplatenie aj našej cesty, každý z nás si tieto prostriedky hľadal aj pre seba samého z rôznych zdrojov.

 

Čo si v Indii robil?

„Zanechajte doma európske myslenie a komfort, ktorý sa vám ponúka tu na Slovensku“

Tento rok sa pätnásť misionárov – dobrovoľníkov rozhodlo vydať na ďalekú, náročnú cestu do Manvi, miesta, kde sídli samotný projekt misie India. Naša odluka od reality stresujúceho európskeho života bola preklopená do života bezprostredných a usmievavých ľudí, ktorí žili tak ako mohli a vedeli. Našu činnosť by som rozdelil do troch častí. Prvá časť zahŕňa prácu na slovenskom hosteli Guru Bhavan – domu učiteľov, ktorý sa začal stavať pred tromi rokmi prvou našou dobrovoľníckou skupinou v roku 2008. Manuálna práca spočívala v upratovaní a čistení stavby, prenášaní rôzneho stavebného materiálu, maľovaní a pod. Druhá časť zahŕňa aktivity spojené s deťmi, ako sú rôzne zábavné hry a súťaže a samozrejme aj štúdium. Ich program bol veľmi časovo náročný. Presne mali určené, čo sa v ktorú hodinu bude robiť, a každé z detí to muselo rešpektovať. Väčšina detí už ovládala anglický jazyk, preto bola pre nás komunikácia s nimi oveľa ľahšia, ako keby sme sa s nimi zhovárali v ich rodnom jazyku Kanada. Tretia časť bola postavená na turistickej báze v rámci psycho-hygieny všetkých misionárov. Navštívili sme miesta, ktoré sú v Indii veľmi uctievané a posvätné, napríklad Mysore, Hampy, a miesta, ktoré sú lukratívne aj pre turistov ako Taj Mahal v New Delhy.

 

Ako si sa tam cítil? Na aké rozdiely a prekvapivé veci si tam narazil?

Prvé moje pohľady a nadýchnutie v niekoľko tisíc kilometrov vzdialenom svete s časovým posunom tri a pol hodiny vyvolalo vo mne veľké vzrušenie, množstvo otázok a očakávaní. Už od prvých sekúnd pristátia na miestnom letisku v Bangalore až po všetky miesta som priam hltal miestnu atmosféru neuveriteľne farebnej, i keď veľmi znečistenej Indie. Cestou som vskutku počul a videl množstvo nezvyklosti, ktoré ako Európan nikdy nezažijem. Pre mňa zo začiatku bezvýznamné trúbenie áut, rikší, motoriek a všetkého, čo má motor … vystávala mi jediná otázka: „kde je nejaký zákon o cestnom poriadku?“. Zistil som, že i tu pravidlá existujú, ale záleží len od toho, ako sa rešpektujú, ale i tak platí heslo „kto má trúbu, ide“. Zažil som aj situácie, kedy bezpečnosť pri práci je naozaj len na papieri. Vidieť, ako robotník stoji na rúre z lešenia bez akéhokoľvek istenia s „tanierom“ v ruke a nanáša omietku, tak u nás by to bolo porušenie niekoľkých zákonov. Naozaj som si pri rôznych situáciách uvedomil, že mnohokrát sa v Európe trápime nad malichernosťami, zatiaľ čo tu sa ani netrápia nad tým, či je to bezpečné pracovať v takýchto podmienkach alebo nie. Myslím si, že ľudia sú tu napriek chudobe a veľmi náročnom živote šťastní. V rámci pobytu sme mali aj veľmi mimoriadny „výjazd“. V jeden večer nás páter Eric Mathias spolu s našim pátrom Lacom informoval o jeho záujme, že na druhý deň budeme vyslaní do dedín, a prečítal nám nasledovnú stať z písma: „Na cestu si neberte nič, ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ Laco nám vysvetlil, že pôjdeme do dedín, kde zotrváme celý deň. Musím povedať, že som sa práve na takéto výjazdy veľmi tešil, pretože som vedel, že ľudia v dedinách sú veľmi úprimní a štedrí, i keď nás ponúkali z toho, čo oni sami mali málo, bol som veľmi vďačný. Tento deň mi ubehol veľmi rýchlo, ale veľmi veľa vo mne zanechal. Preto som sa spolu s Luckou – misionárkou rozhodol, že pôjdeme sami opäť do inej dediny s cieľom nájsť rodinu dievčatka s menom Pooja (čítaj pudža), ktorá patrila do našej triedy. Nepodarilo sa nám to pri prvej návšteve, avšak počas hľadania rodiny sme sa veľmi spriatelili s jednou moslimskou rodinkou. Boli veľmi zlatí, najmä ich rodinný zabávač. Vždy, keď sme z týchto dedín odchádzali, ostávali sme v nemom úžase nad ich úprimnosťou, štedrosťou a spokojnosťou, ktorá z nich vyžarovala.

 

Ako na teba India a práca zapôsobila?

Po určitom čase pobytu v Indii som si čoraz častejšie uvedomoval jednu veľkú skutočnosť. Je v určitom zmysle slova náročné pracovať v podmienkach Indie, keď musím zanechať európske myslenie, život, kultúru, spôsob práce a komunikácie … zároveň mi táto skúsenosť veľmi veľa dala a uvedomil som si i to, že tu ľudia neumierajú na stres, či s problémami syndrómu vyhorenia. Keď sa to neurobí dnes, urobí sa zajtra, ľudia sú tu veľmi flexibilní a zároveň spokojní s tým, čo majú. Zaujímavá je myšlienka alebo citát samotného Gandyho: „Ži tak, akoby si mal zajtra zomrieť, a uč sa tak, akoby si nemal nikdy zomrieť.“ Mnohokrát sa trápime nad rôznymi vecami a popritom zabúdame na ľudí okolo seba, na lásku a priateľov, zabúdame na malé radosti, ktoré nás obklopujú, a trápime sa nad vecami, ktoré sú pravdupovediac malichernosťami. Človek, ak zakúsi trošku z rozvojových krajín, uvedomí si, že je naozaj ťažšie mať viac a zvykať si na menej. Aj ja, keď som odchádzal, bol som zvyknutý na luxus, ktorý mi ponúka moja krajina v porovnaní s tým, čo som mal tam, to bolo mizivé percento. Vo svojej podstate som veľmi vďačný za to, že žijem na Slovensku, že som sa narodil v Európe, že som sa narodil v rodine. Človek si nevyberá, kde sa narodí a preto by mal byť za to vďačný. Mnohokrát túžime po tom čo nám chýba a keď to dostaneme stane sa to všedným a chceme opäť niečo iné, lepšie, krajšie …

 

Ako sa ti do Indie odchádzalo a ako sa ti odchádzalo zase naspäť?

Písal sa 5. august asi 18:00 hodín, kedy sa celá pätnásťčlenná skupina zišla v Ivanke pri Dunaji, a kde sme sa pripravovali a doťahovali posledné veci pred odletom. Keďže som ešte nikdy nebol vo vzduchu, moje prvé myšlienky najskôr padali práve na lietadlo, ktoré som však veľmi dobre zvládal, a dokonca počas pobytu v Indii sme leteli štyri krát. Odchádzalo sa mi do Indie s veľmi dobrým pocitom, s pocitom, že idem zažiť svet, ktorý je tak vzdialený nie len časovo alebo niekoľkými tisíckami kilometrov, ale najmä mentalitou ľudí, kultúrou, charizmou a všetkým, čo tu v Európe nezažijem, napríklad i náboženstvom. Tešil som sa, že uvidím práve náboženstvá, ktoré na Slovensku nemajú svoje prioritné postavenie. Počas šiestich týždňov som si uvedomil množstvo skutočností, ktoré ma nútili vrátiť sa naspäť, a preto som sa aj tešil na návrat. Chýbali mi moji blízky, ktorých som tu zanechal, chýbala mi slovenská hudba, jazyk a celkovo niečo, čo mám len doma. Cítil som, že síce som bol v Indii, ale srdce som nechal doma. Nemôžem však povedať, že som sa do Indie nezaľúbil, ale nie až tak, že by som tam i zostal. Naozaj sa budem tešiť, ak dostanem príležitosť sa tam na chvíľku vrátiť. Po návrate na Slovensko som si uvedomil, že aké je tu ticho, čisto, a pokojne. Krása Slovenka ma naozaj prekvapila, pretože som ju chápal predtým ako samozrejmosť. Misia India mi dala veľa a môžem odporučiť každému človeku, ak chce v živote skúsiť niečo iné a nechce zostať v stereotype, nech sa zapojí do podobného projektu. Namaste.

Michal Lipovský

2r. Mgr. Sociálna práca

Taj Mahal

Guru Bhavan

Otvorenie internátu pre učiteľov je ďalším príspevkom štedrých darcov. Bez kvalitných učiteľov nejestvuje kvalitné vzdelanie. A v slabo rozvíjajúcom sa regióne je ich ťažko nájsť. Preto jezuiti pozývajú šikovných pedagógov z rozvinutých oblastí, aby novopostavené budovy škôl v Manvi boli miestom pre chudobných žiakov, ktorým je poskytnuté vzdelanie. Preto misijná stanica nutne potrebovala zabezpečiť ubytovanie pre svojich učiteľov. Slovensko-česká dobrovoľnícka skupina a jezuiti z českej a slovenskej provincie pomohli internát pre učiteľov Guru Bhavan postaviť. Preto ho aj pomenovali podľa kandidáta na blahorečenie, novica Tomáša Munka SJ. Súčasťou slávnostného otvorenia bol aj kultúrny program pripravený deťmi a učiteľmi z Manvi, ako aj príhovory viacerých, ktorí sa podieľali na uskutočnení myšlienky stavby: Maxim Rasquinha SJ hovoril ako zakladajúci člen misijnej stanice. Ladislav Šulík SJ hovoril v mene všetkých dobrodincov a dobrovoľníkov, ktorí prispeli, aby učitelia mohli bývať v dôstojných priestoroch. Program nasledovala slávnostná večera chicken bryani (ryža miešaná s kúskami kurčaťa) a tanec detí s dobrovoľníkmi.
Po odchode z misijnej stanice sme využili čas na krátky oddych, cestu do New Delhi návštevou pamiatok v Agre a Jaipure.
V piatok ráno, 16. septembra sme telefonovali už zo Slovenska naším príbuzným a známym. Poďakovali sme sa im za ich modlitby, ktoré nás sprevádzali počas našej misie v Indii.

Nech je oslávené meno Pánovo!

Ladislav Šulík SJ

Stránka misionárov v Indii