Archívy kategórie: Misia India 2011

Indenpendance day 2011

Rekapitulácia rok 2011

Vybraní dobrovoľníci Misia India 2011 sa počas roka 2011 stretávali v Ivanke pri Dunaji. Ich úlohou bolo čo najlepšie sa pripraviť na indické prostredie a skúšky čakajúce v Manvi.
Očkovanie, letenky, fundraising MI, prezentácie a propagačné materiály si vyžadujú spoluprácu, kreativitu a vytrvalosť. Počas roka sa uskutočnovali fundraisingové aktivity: prezentácie na školách, farnostiach a na rôznych miestach Slovenska. Mohli ste nás stretnúť na Dňoch rodín, Noci kostolov v Trnave, na divadelnom predstavení v Križovanoch, v UPeCe v Trnave a v Ružomberku, na festivale Lumen s vlastným workshopom (prezentácia, varenie, tanec, svedectvá), ale aj na festivale Pohoda.
Obdivuhodná bola štedrosť darcov, ktorí veľkoryso pomohli indickým spolubratom vo viere, aby aj oni mohli čo najskôr oslavovať Eucharistiu v novom kostole v Pannur (dedinka v misijnom území neďaleko Manvi). Práve na jeho výstavbu sa dobrovoľníci snažili svojimi aktivitami získať prostriedky.
Misia India 2011 je tu! Skupina pod vedením Laca Šulíka SJ pristála v Bangalore, kde si dobrovoľníci odpočinuli v rezidencii Ashirvad. Oboznámili sa s indickou kultúrou a fungovaním jezuitských misií. Po spoznaní okolia a prekonaní prvotného kultúrneho „šoku“ sa dobrovoľníci vydali do Manvi.
Prvý deň sa zoznámili s ľuďmi na misii a prezreli si budovy, ktoré tu povstali. Od roku 2008 sa podarilo urobiť veľký kus práce. Je to vidieť na budovách škôl, ale aj na počte detí v kampuse. Hneď na druhý deň sa dobrovoľníci zapojili do práce. Pomáhali pri dokončení internátu pre učiteľov a dievčatá (ktorého základy položili dobrovoľníci MI 2008). Program bol vcelku jednoduchý: do obeda fyzická práca, po obede práca s deťmi.
Hry v skupinách, šport, či jednoduché konverzovanie, majú medzi deťmi veľký úspech. Po hrách bol čas na vypracovanie domácich úloh a doučovanie, kedy každý z dobrovoľníkov odovzdáva deťom niečo zo seba. Každý deň sa tu začína spoločnou sv. omšou a každý večer je ukončený spoločnou modlitbou.
Popri každodenných povinnostiach, mali dobrovoľníci možnosť navštíviť hinduistické posvätné mesto Hampi, ktoré je jednou z chránených pamiatok UNESCO. Po odpočinku v Hampi sa skupina vracia do každodenného kolobehu: práca na stavbe – práca s deťmi. V druhej polovici pobytu sa časť dobrovoľníkov vydala na misijnú stanicu Jezuitov – do dedinky Pannur, miesta ktoré je skutočne skúškou trpezlivosti a tímového ducha dobrovoľníkov.
Extrémna chudoba, hlinené obydlia miestnych „nedotknuteľných“, problémy s nedostatkom vody, či zdravotnej starostlivosti, kastovnícka segregácia a i. Dobrovoľníci pomáhli ako vedeli, i keď podmienky a úlohy boli niekedy frustrujúce.
Na konci pobytu skupinu čakalo slávnostné otvorenie domu učiteľov (Guru Bhavan) a internátu, ktoré nesie meno Tomáša Munka SJ – jezuitu umučeného počas II. sv. vojny. Dňa 10. 9. 2011 dobrovoľníci opustili školu, jezuitskú misiu v Manvi a presunuli sa na sever Indie, kde ich čakal výlet do New Delhi, Aggry a Jaipuru.
Všetci dobrovoľníci Misia India 2011 sa na Slovensko vrátili zdraví a vďační Bohu za nezabudnuteľné skúsenosti.
Z pobytu v Manvi vyplynulo, že problémov k riešeniu v Indii je stále dosť. Medzi hlavné výzvy patrí udržateľnosť chodu Misijnej školy. V spolupráci s občianskym združením Cesta domov o. z. sa rozbieha projekt „Edu Aid – podporme vzdelávanie detí v Indii“. Cieľom je pomocou sponzoringu študenta „dalita“, teda „nedotknuteľného“, zabezpečiť vzdelávanie. Do dnešných dní ľudia v rámci občianského združenia podporili vyše 220 detí.

Čo taký misionár potrebuje na cesty…

rozbalNapadlo vás niekedy, čo potrebuje mať so sebou misionár, ktorý chce pomáhať napríklad v našej misijnej stanici v Manvi? Tu prinášam zoznam vecí, ktorý nám pomohol “prežiť” našu skúsenosť v Indii. Rozdelil som to na nutné - veci, ktoré sa nedajú zohnať v Indii, potrebné - dá sa to zohnať aj v Indii, ale je dobré to mať hneď od príchodu a ostatné - veci, ktoré nie sú nutné.

Doklady a cennosti
Pas s vízami a všetky cestovné doklady (letenka, lístok na autobus, vlak, poistenie, očkovací preukaz a fotokópie všetkého, ktoré sa týkajú vycestovania do Indie), peniaze a hotovosť na cestu – Euro/USD + rupie (pri zmene meny je potrebné mať potvrdenie), medzinárodná telefónna karta sa tiež zíde

Osobné veci
Lekárnička - pravidelne užívané lieky, leukoplast, náplaste, lieky proti horúčke, hnačke, bolesti, infekcii (žalúdočnej, črevnej…), dezinfekčný sprej, širokosprektrálne antibiotiká, antimalariká. Je potrebné mať aj návody, aby neprišlo k zámene liekov. Pero/ceruzka, zošit na písanie poznámok – denníka, kniha na čítanie (biblia), adresár, zoznam dôležitých telefónnych čísel, budík, kľúče od domu, slnečné okuliare.
Tričká (odporúčané 3 ks), dlhé nohavice, športové sandále, spodné prádlo, košeľa (odporúčané 2 ks), čiapka/šatka proti slnku, sveter/mikina, pevná obuv, domáca obuv (tzv. žabky), nôž (najlepšie viacfunkčný), otvarák na konzervy a fľaše, nožničky, ihla, niť, sponky, baterka, osobné hygienické veci (mydlo, uterák, zubná kefka a pasta, šampón, krém na opaľovanie (ruky), hrebeň, repelent (s deet) + to čo nutne potrebujem na osobnú hygienu).

ruksak

Nemusí, ale zíde sa
Fotoaparát, alebo kamera (+ nabíjačku), pršiplášť (pončo, alebo dáždnik), opasok/traky, ponožky, plavky, obálky (odporúčané doma napísať adresy), kalendárik, zrkadielko, lyžica, prášok na pranie, hygienické vreckovky, špagát (sušenie prádla), veci na holenie, sieťka proti komárom, nádoba v ktorej sa dá variť, drobné slovenské darčeky, instantné polievky.

Všetky veci + darčeky by mali v pohode vôjsť asi do takýchto rozmerov :-) (klikni na obrázok)

IMG_0899

Vianočný pozdrav od pátra Erika z Manvi

Greetings from Fr. Eric

We wish you a very Happy Christmas and a Bright New year 2012. May the Child Jesus bless you and your family with abundant gifts of Peace, Good Health and Joy. This is the Season which reminds us of the greatest Gift of the Father to this world. And this gesture has been an inspiration to all men and women of good will to be gifts on their part to many more brothers and sisters.

We would like to express our deep sense of gratitude for all that you have been to our children and our Mission. You have brought in a lot of joy and hope into the lives of these children. Otherwise they would have been groping in the darkness of poverty and ignorance and exploitation.

Their smile, liveliness and interest in studies and other activities and especially in prayer show how much good can be brought into their lives and how they respond when we reach out to them.

Our school is giving its best towards the formation of these children with the help of dedicated staff who give their time and attention even outside the class hours to bring out the best from these children.

We had various competitions-inter-class and inter-house in cultural activities and games and sports. Our children have shown their talents and skills in a marvelous way.

Dear friend, we thank you for your support and your generosity. Because of your support some of our children got good education. They are doing very well and we are happy about their achievements. Please do come to this mission to see your children whom you have supported with love.
As we celebrate Christmas we will remember you gratefully and pray to Baby Jesus to shower His love and blessings on you and your dear ones.

I thank you so much for your support and I know you are supporting our children with a great spirit of sacrifice and love. May your sacrifice be blessed hundred fold by the Giver of Great Gifts. We always remember you as our friend and benefactor and pray for you and your family during the mass.

Once again wishing you a Happy Christmas and a Bright New Year in the name of all our children and our team,

Yours gratefully
Fr.Eric

Michal

Misia podľa Michala Lipovského

Ako si sa k tomu dostal?

Všetko začalo, ešte keď som pracoval pod vedením pátra Martina Halčáka SJ v UPeCe. (Univerzitné pastoračné centrum sv. Stanislava Kostku v Trnave) Keďže v tom čase Indiu zažil už niekoľkokrát, na každú situáciu, ktorá sa prihodila mal nejaký príbeh či zážitok. Niekedy to boli zážitky veľmi smutné, inokedy so štipkou humoru a irónie. Po dvoch rokoch spolupráce som tieto príbehy počúval jedným uchom dnu druhým von. Buď sa opakovali, alebo som ich počul už toľkokrát, že mi stačilo. JA predsa som sa pri jednej návšteve Martina spolu s priateľkou Majkou rozhodoval, či ísť alebo neísť. Rozhodnutie bolo veľmi náročné, pretože všetko záviselo len od toho, či v skutku tam mám byť, a či pre samotný projekt budem prínosom. Motívy boli viac menej jednoznačné. V prvom rade som si chcel overiť všetko to, čo som cez tie dva roky z rozprávania počúval, a druhý dôvod bol, že je to životná skúsenosť a takáto príležitosť už nemusí prísť. Hneď ako som sa pevne rozhodol, poslal som žiadosť vedúcemu projektu a môjmu krajanovi, pátrovi Ladislavovi Šulíkovi SJ zo Spoločnosti Ježišovej – Jezuiti. Laco si moju prihlášku prečítal a musím podotknúť, že som mal možno aj výhodu alebo práve naopak nevýhodu, že všetko, čo potreboval o mne vedieť a zistiť, mal z prvej ruky od Martina. Šesť mesiacov pred odchodom do Indie sme sa po prvýkrát stretli všetci už vybraní záujemcovia na víkendovke v Ivanke pri Dunaji. Takýchto víkendoviek sme mali celkom šesť a ich náplňou bolo vzájomne sa spoznať, pripraviť sa na podmienky v Indii, zabezpečiť všetky potrebné očkovania, lieky, či doklady, ako napríklad víza či letenky. Zároveň sme pracovali na samotnom programe pre deti a aktivitách, ktoré budeme robiť. Dôležitou časťou víkendoviek bol fundraising pre samotný projekt, ako zúčastňovanie sa rôznych podujatí formou prezentácii a stánkov a získavanie finančných prostriedkov na podporu projektu. Keďže sme nemali žiadneho špeciálneho donora na zaplatenie aj našej cesty, každý z nás si tieto prostriedky hľadal aj pre seba samého z rôznych zdrojov.

 

Čo si v Indii robil?

„Zanechajte doma európske myslenie a komfort, ktorý sa vám ponúka tu na Slovensku“

Tento rok sa pätnásť misionárov – dobrovoľníkov rozhodlo vydať na ďalekú, náročnú cestu do Manvi, miesta, kde sídli samotný projekt misie India. Naša odluka od reality stresujúceho európskeho života bola preklopená do života bezprostredných a usmievavých ľudí, ktorí žili tak ako mohli a vedeli. Našu činnosť by som rozdelil do troch častí. Prvá časť zahŕňa prácu na slovenskom hosteli Guru Bhavan – domu učiteľov, ktorý sa začal stavať pred tromi rokmi prvou našou dobrovoľníckou skupinou v roku 2008. Manuálna práca spočívala v upratovaní a čistení stavby, prenášaní rôzneho stavebného materiálu, maľovaní a pod. Druhá časť zahŕňa aktivity spojené s deťmi, ako sú rôzne zábavné hry a súťaže a samozrejme aj štúdium. Ich program bol veľmi časovo náročný. Presne mali určené, čo sa v ktorú hodinu bude robiť, a každé z detí to muselo rešpektovať. Väčšina detí už ovládala anglický jazyk, preto bola pre nás komunikácia s nimi oveľa ľahšia, ako keby sme sa s nimi zhovárali v ich rodnom jazyku Kanada. Tretia časť bola postavená na turistickej báze v rámci psycho-hygieny všetkých misionárov. Navštívili sme miesta, ktoré sú v Indii veľmi uctievané a posvätné, napríklad Mysore, Hampy, a miesta, ktoré sú lukratívne aj pre turistov ako Taj Mahal v New Delhy.

 

Ako si sa tam cítil? Na aké rozdiely a prekvapivé veci si tam narazil?

Prvé moje pohľady a nadýchnutie v niekoľko tisíc kilometrov vzdialenom svete s časovým posunom tri a pol hodiny vyvolalo vo mne veľké vzrušenie, množstvo otázok a očakávaní. Už od prvých sekúnd pristátia na miestnom letisku v Bangalore až po všetky miesta som priam hltal miestnu atmosféru neuveriteľne farebnej, i keď veľmi znečistenej Indie. Cestou som vskutku počul a videl množstvo nezvyklosti, ktoré ako Európan nikdy nezažijem. Pre mňa zo začiatku bezvýznamné trúbenie áut, rikší, motoriek a všetkého, čo má motor … vystávala mi jediná otázka: „kde je nejaký zákon o cestnom poriadku?“. Zistil som, že i tu pravidlá existujú, ale záleží len od toho, ako sa rešpektujú, ale i tak platí heslo „kto má trúbu, ide“. Zažil som aj situácie, kedy bezpečnosť pri práci je naozaj len na papieri. Vidieť, ako robotník stoji na rúre z lešenia bez akéhokoľvek istenia s „tanierom“ v ruke a nanáša omietku, tak u nás by to bolo porušenie niekoľkých zákonov. Naozaj som si pri rôznych situáciách uvedomil, že mnohokrát sa v Európe trápime nad malichernosťami, zatiaľ čo tu sa ani netrápia nad tým, či je to bezpečné pracovať v takýchto podmienkach alebo nie. Myslím si, že ľudia sú tu napriek chudobe a veľmi náročnom živote šťastní. V rámci pobytu sme mali aj veľmi mimoriadny „výjazd“. V jeden večer nás páter Eric Mathias spolu s našim pátrom Lacom informoval o jeho záujme, že na druhý deň budeme vyslaní do dedín, a prečítal nám nasledovnú stať z písma: „Na cestu si neberte nič, ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ Laco nám vysvetlil, že pôjdeme do dedín, kde zotrváme celý deň. Musím povedať, že som sa práve na takéto výjazdy veľmi tešil, pretože som vedel, že ľudia v dedinách sú veľmi úprimní a štedrí, i keď nás ponúkali z toho, čo oni sami mali málo, bol som veľmi vďačný. Tento deň mi ubehol veľmi rýchlo, ale veľmi veľa vo mne zanechal. Preto som sa spolu s Luckou – misionárkou rozhodol, že pôjdeme sami opäť do inej dediny s cieľom nájsť rodinu dievčatka s menom Pooja (čítaj pudža), ktorá patrila do našej triedy. Nepodarilo sa nám to pri prvej návšteve, avšak počas hľadania rodiny sme sa veľmi spriatelili s jednou moslimskou rodinkou. Boli veľmi zlatí, najmä ich rodinný zabávač. Vždy, keď sme z týchto dedín odchádzali, ostávali sme v nemom úžase nad ich úprimnosťou, štedrosťou a spokojnosťou, ktorá z nich vyžarovala.

 

Ako na teba India a práca zapôsobila?

Po určitom čase pobytu v Indii som si čoraz častejšie uvedomoval jednu veľkú skutočnosť. Je v určitom zmysle slova náročné pracovať v podmienkach Indie, keď musím zanechať európske myslenie, život, kultúru, spôsob práce a komunikácie … zároveň mi táto skúsenosť veľmi veľa dala a uvedomil som si i to, že tu ľudia neumierajú na stres, či s problémami syndrómu vyhorenia. Keď sa to neurobí dnes, urobí sa zajtra, ľudia sú tu veľmi flexibilní a zároveň spokojní s tým, čo majú. Zaujímavá je myšlienka alebo citát samotného Gandyho: „Ži tak, akoby si mal zajtra zomrieť, a uč sa tak, akoby si nemal nikdy zomrieť.“ Mnohokrát sa trápime nad rôznymi vecami a popritom zabúdame na ľudí okolo seba, na lásku a priateľov, zabúdame na malé radosti, ktoré nás obklopujú, a trápime sa nad vecami, ktoré sú pravdupovediac malichernosťami. Človek, ak zakúsi trošku z rozvojových krajín, uvedomí si, že je naozaj ťažšie mať viac a zvykať si na menej. Aj ja, keď som odchádzal, bol som zvyknutý na luxus, ktorý mi ponúka moja krajina v porovnaní s tým, čo som mal tam, to bolo mizivé percento. Vo svojej podstate som veľmi vďačný za to, že žijem na Slovensku, že som sa narodil v Európe, že som sa narodil v rodine. Človek si nevyberá, kde sa narodí a preto by mal byť za to vďačný. Mnohokrát túžime po tom čo nám chýba a keď to dostaneme stane sa to všedným a chceme opäť niečo iné, lepšie, krajšie …

 

Ako sa ti do Indie odchádzalo a ako sa ti odchádzalo zase naspäť?

Písal sa 5. august asi 18:00 hodín, kedy sa celá pätnásťčlenná skupina zišla v Ivanke pri Dunaji, a kde sme sa pripravovali a doťahovali posledné veci pred odletom. Keďže som ešte nikdy nebol vo vzduchu, moje prvé myšlienky najskôr padali práve na lietadlo, ktoré som však veľmi dobre zvládal, a dokonca počas pobytu v Indii sme leteli štyri krát. Odchádzalo sa mi do Indie s veľmi dobrým pocitom, s pocitom, že idem zažiť svet, ktorý je tak vzdialený nie len časovo alebo niekoľkými tisíckami kilometrov, ale najmä mentalitou ľudí, kultúrou, charizmou a všetkým, čo tu v Európe nezažijem, napríklad i náboženstvom. Tešil som sa, že uvidím práve náboženstvá, ktoré na Slovensku nemajú svoje prioritné postavenie. Počas šiestich týždňov som si uvedomil množstvo skutočností, ktoré ma nútili vrátiť sa naspäť, a preto som sa aj tešil na návrat. Chýbali mi moji blízky, ktorých som tu zanechal, chýbala mi slovenská hudba, jazyk a celkovo niečo, čo mám len doma. Cítil som, že síce som bol v Indii, ale srdce som nechal doma. Nemôžem však povedať, že som sa do Indie nezaľúbil, ale nie až tak, že by som tam i zostal. Naozaj sa budem tešiť, ak dostanem príležitosť sa tam na chvíľku vrátiť. Po návrate na Slovensko som si uvedomil, že aké je tu ticho, čisto, a pokojne. Krása Slovenka ma naozaj prekvapila, pretože som ju chápal predtým ako samozrejmosť. Misia India mi dala veľa a môžem odporučiť každému človeku, ak chce v živote skúsiť niečo iné a nechce zostať v stereotype, nech sa zapojí do podobného projektu. Namaste.

Michal Lipovský

2r. Mgr. Sociálna práca

Taj Mahal

Guru Bhavan

Otvorenie internátu pre učiteľov je ďalším príspevkom štedrých darcov. Bez kvalitných učiteľov nejestvuje kvalitné vzdelanie. A v slabo rozvíjajúcom sa regióne je ich ťažko nájsť. Preto jezuiti pozývajú šikovných pedagógov z rozvinutých oblastí, aby novopostavené budovy škôl v Manvi boli miestom pre chudobných žiakov, ktorým je poskytnuté vzdelanie. Preto misijná stanica nutne potrebovala zabezpečiť ubytovanie pre svojich učiteľov. Slovensko-česká dobrovoľnícka skupina a jezuiti z českej a slovenskej provincie pomohli internát pre učiteľov Guru Bhavan postaviť. Preto ho aj pomenovali podľa kandidáta na blahorečenie, novica Tomáša Munka SJ. Súčasťou slávnostného otvorenia bol aj kultúrny program pripravený deťmi a učiteľmi z Manvi, ako aj príhovory viacerých, ktorí sa podieľali na uskutočnení myšlienky stavby: Maxim Rasquinha SJ hovoril ako zakladajúci člen misijnej stanice. Ladislav Šulík SJ hovoril v mene všetkých dobrodincov a dobrovoľníkov, ktorí prispeli, aby učitelia mohli bývať v dôstojných priestoroch. Program nasledovala slávnostná večera chicken bryani (ryža miešaná s kúskami kurčaťa) a tanec detí s dobrovoľníkmi.
Po odchode z misijnej stanice sme využili čas na krátky oddych, cestu do New Delhi návštevou pamiatok v Agre a Jaipure.
V piatok ráno, 16. septembra sme telefonovali už zo Slovenska naším príbuzným a známym. Poďakovali sme sa im za ich modlitby, ktoré nás sprevádzali počas našej misie v Indii.

Nech je oslávené meno Pánovo!

Ladislav Šulík SJ

Hampi - hlavný chrám

Práca – Výlet – Práca

Prinášame Vám ďalšie dve správy z nášho misijného pôsobenia Misia India 2011, ktoré sme nemohli publikovať kvôli nedostatočnému pripojeniu k internetu.

Po tom, ako sme začali vnímať našu prácu na stavbe ako monotónnu, rozhodli sme sa vyhradiť si dva dni na aktívny oddych v Hampi. Je to najstaršie pútnické miesto v južnej Indii s komplexom starobylých chrámov a palácov. Každý z nás mal možnosť stráviť tento čas podľa vlastných predstáv – návštevou historických pamiatok, miestnych trhov alebo turistikou na nádherné skaly nad mestom. Plní zážitkov sme sa vrátili do Manvi, kde sme sa opäť pustili do plnenia povinností bežného dňa – dopoludnia práca na stavbe a popoludní hry a doučovanie s deťmi.
V piatok večer, počas stretnutia s pátrom Erikom Mathiasom SJ, sme sa dozvedeli viac o vzniku a histórii misijnej stanice v Pannur a Manvi. Taktiež bol priestor na naše otázky, týkajúce sa misie a jej zmyslu.
Sobota bola pre nás iná ako tie predchádzajúce. Boli sme vyslaní, podobne ako apoštoli, do okolitých dedín, aby sme boli nablízku ľuďom v ich práci a povinnostiach a aj takýmto spôsobom ohlasovali Krista. Skúsenosť s návštevou dedín nám pomohla utvoriť si obraz o tom, ako žijú miestni obyvatelia a z akých podmienok pochádzajú deti navštevujúce Xavier School a Loyola Pre-University College v Manvi.
Počas sobotného večera sme sa okrem iného dozvedeli aj mená ďalších šiestich účastníkov našej skupiny, ktorí celý nasledujúci týždeň strávili na misii v Pannure. Pre viacerých z nás to bol zlomový týždeň, počas ktorého sme mohli zakúsiť náročnosť fyzickej práce na stavbe Primary School a príprave priestranstva, kde bude v budúcnosti stáť kostol svätého Petra (St. Peter`s Church). Ťažký život obyvateľov zapadnutých dedín okolo Pannuru sme mohli vidieť počas zdravotníckych výjazdov, na ktoré nás vzali rehoľné sestry z miestneho Loyola Health Centre.
Naši ostatní „kolegovia“ v Manvi zatiaľ pokračovali v prácach na stavbe internátu Guru Bhavan hlavne maľovaním izieb a odpratávaním štrku. Opäť sme sa spolu stretli v sobotu večer v Pannure, kde po slávnostnej svätej omši, za účasti mnohých kňazov a veriacich z blízkeho i ďalekého okolia, bol položený základný kameň St. Peter`s Church. Nedeľa sa niesla v znamení športu a hier, ktoré sme pripravili pre deti z miestneho internátu.
Minulý týždeň sa k našej skupine pridala aj Lenka Rabarová z VŠZaSP svätej Alžbety v Bratislave. Prišla hľadať možnosti rozbehnutia nového sociálneho projektu v Indii v spolupráci s jezuitmi.

Posledný týždeň sme pokračovali v dokončovacích prácach, aby sme v piatok, pred naším odchodom z Manvi, mohli byť účastní slávnostného otvorenia internátu pre učiteľov Guru Bhavan.
Monika Šumichrastová

webIMG_9813

Independence day

Od prvej správy a krátkeho vystúpenia vo vysielaní Vatikánskeho rozhlasu sa na misijnej stanici v Manvi udialo niekoľko zaujímavých udalostí.

15. augusta 2011 bol štátny sviatok oslavy 64. výročia nezávislosti Indie spod nadvlády Britskej koruny. V tento deň sa všetci obliekli do tradičných a slávnostných indických odevov (kurta, jubha, lunga, sari) a oslavovali najprv slávnostným pochodom, vyzdvihnutím štátnej zástavy, slávnostným prejavom hosťa – sr. Veety, ktorá pracuje v zdravotnom zariadení v Pannur a kultúrnym programom dnes už študentov dvoch škôl: základnej školy Xavier School a strednej školy Pre-University College Loyola. V utorok boli piati misionári poslaní na šesť dní do farnosti Pannur.

Program však zostal ten istý:

5:45 meditácia

6:30 sv. omša s deťmi

7:30 raňajky

8:00 do 12:30 práca

popoludní voľno

16:30  do 19:15 hry s deťmi, štúdium, modlitby a večera

20:30 spoločné večerné zhrnutie dňa

 

V utorok a stredu sme absolvovali poznávaciu cestu do posvätného miesta hinduizmu Hampi, kde sú niekoľko storočné pamiatky slávnej dynastie, ktorá po sebe zanechala obrovské chrámy a paláce v nádhernom prostredí skalnatého údolia a rieky.

 

Tento týždeň pokračujeme v čistiacich prácach a prípravách na maľovanie, aby internát mohol byť otvorený začiatkom septembra a slávnostne pomenovaný podľa kandidáta na blahorečenie, jezuitského novica Tomáša Munka SJ.

Zaciname na misii

Slovensko-ceska dobrovolnicka skupina se 6.8.2011 pod vedenim patera Ladislava Sulika SJ vydala do Indie na Misijni stanici v Manvi ve state Karnataka. Po priletu do Indie skupina nejprve stravila tri aklimatizacni dny v jezuitskem dome v Bangalore a navstevou mesta Mysore, seznamovala se s indickou kulturou. S aktualnimi socialnimi problemy na severu statu Karnataka, kam ma skupina namireno, seznamil dobrovolniky pater Vincent Crasta SJ, ktery byl pocatkem roku 2011 na navteve v Bratislave a Praze. Po teto priprave dorazila skupina s pomoci Bozi do Loyola School v Manvi, kde se jiz v teto chvili intenzivne venuje stavebnim pracem pri rozvoji kampusu a volnocasovym aktivitam s detmi teto internatni skoly. V soucasnosti zije cela misijni stanice pripravou oslav dne indicke nezavislosti 15. srpna 2011. Nove informace budou nasledovat za nekolik tydnu.

misia_india_manvi

V. formačné stretnutie

Do odjezdu do Manvi zbývá již necelý měsíc a naše dobrovolnická skupina se schází, paralelně s festivalem Pohoda, v Ivanke pri Dunaji také ve znamení pohody. Zásoby na třídenní přežití jsou nakopeny a kuchařské umění skupiny je pod vedením Maria přivedeno do vysokých obrátek. Po vydatné páteční večeři následuje rekapitulace toho, co už máme, co je zařízeno a co nám ještě zbývá připravit. Není toho zrovna málo a vyplňování vízových formulářů je snad to nejmenší. Příprava našeho nitra na misii v Manvi, příprava kterou jsme v Ivanke započali před několika měsíci, nám v koncentrované podobě tentokrát zabere celý víkend. Posílá mě do Indie Bůh anebo se tam posílám sám? Dostaneme nebo nám bude vzato i to, co si myslíme, že máme? Otázky neuchopitelné jako ranní sny, které mizí dřív, než si dokážeme uvědomit, mají tentokrát dostat prostor. Martin nás od sobotního rána provází duchovní obnovou, abychom se lépe okázali orientovat v našem vztahu k projektu a našem místě v něm. Chvíle soustředění nám má nyní pomoct, aby naše činnost i nečinnost v Indii i po návratu přinesla své plody. U některých členů skupiny se mystické snění mění na skutečné, a duševní námaha je odměněna tvrdým dřímotem ve stínu pod stromem, na lavičce a vlastně kdekoli, kde je k tomu prostor. Večerní “Kruh” je pak potřebným vyvrcholením celého dne a v podstatě i všech našich předmisijních setkání. Pevně věříme, že všemi chtěná upřímnost, ale i dobrá vůle, bude s pomocí Boží naší účinnou zbraní proti budoucím konfliktům a stresu. V neděli ještě chystáme program na uvítání v Manví, abychom nezůstali nic dlužní praktické stránce přípravy. Část skupiny pod vedením Majky vyráží ještě na prezentaci projektu.