Ako si sa k tomu dostal?

Všetko začalo, ešte keď som pracoval pod vedením pátra Martina Halčáka SJ v UPeCe. (Univerzitné pastoračné centrum sv. Stanislava Kostku v Trnave) Keďže v tom čase Indiu zažil už niekoľkokrát, na každú situáciu, ktorá sa prihodila mal nejaký príbeh či zážitok. Niekedy to boli zážitky veľmi smutné, inokedy so štipkou humoru a irónie. Po dvoch rokoch spolupráce som tieto príbehy počúval jedným uchom dnu druhým von. Buď sa opakovali, alebo som ich počul už toľkokrát, že mi stačilo. JA predsa som sa pri jednej návšteve Martina spolu s priateľkou Majkou rozhodoval, či ísť alebo neísť. Rozhodnutie bolo veľmi náročné, pretože všetko záviselo len od toho, či v skutku tam mám byť, a či pre samotný projekt budem prínosom. Motívy boli viac menej jednoznačné. V prvom rade som si chcel overiť všetko to, čo som cez tie dva roky z rozprávania počúval, a druhý dôvod bol, že je to životná skúsenosť a takáto príležitosť už nemusí prísť. Hneď ako som sa pevne rozhodol, poslal som žiadosť vedúcemu projektu a môjmu krajanovi, pátrovi Ladislavovi Šulíkovi SJ zo Spoločnosti Ježišovej – Jezuiti. Laco si moju prihlášku prečítal a musím podotknúť, že som mal možno aj výhodu alebo práve naopak nevýhodu, že všetko, čo potreboval o mne vedieť a zistiť, mal z prvej ruky od Martina. Šesť mesiacov pred odchodom do Indie sme sa po prvýkrát stretli všetci už vybraní záujemcovia na víkendovke v Ivanke pri Dunaji. Takýchto víkendoviek sme mali celkom šesť a ich náplňou bolo vzájomne sa spoznať, pripraviť sa na podmienky v Indii, zabezpečiť všetky potrebné očkovania, lieky, či doklady, ako napríklad víza či letenky. Zároveň sme pracovali na samotnom programe pre deti a aktivitách, ktoré budeme robiť. Dôležitou časťou víkendoviek bol fundraising pre samotný projekt, ako zúčastňovanie sa rôznych podujatí formou prezentácii a stánkov a získavanie finančných prostriedkov na podporu projektu. Keďže sme nemali žiadneho špeciálneho donora na zaplatenie aj našej cesty, každý z nás si tieto prostriedky hľadal aj pre seba samého z rôznych zdrojov.

Čo si v Indii robil?

„Zanechajte doma európske myslenie a komfort, ktorý sa vám ponúka tu na Slovensku“

Tento rok sa pätnásť misionárov – dobrovoľníkov rozhodlo vydať na ďalekú, náročnú cestu do Manvi, miesta, kde sídli samotný projekt misie India. Naša odluka od reality stresujúceho európskeho života bola preklopená do života bezprostredných a usmievavých ľudí, ktorí žili tak ako mohli a vedeli. Našu činnosť by som rozdelil do troch častí. Prvá časť zahŕňa prácu na slovenskom hosteli Guru Bhavan – domu učiteľov, ktorý sa začal stavať pred tromi rokmi prvou našou dobrovoľníckou skupinou v roku 2008. Manuálna práca spočívala v upratovaní a čistení stavby, prenášaní rôzneho stavebného materiálu, maľovaní a pod. Druhá časť zahŕňa aktivity spojené s deťmi, ako sú rôzne zábavné hry a súťaže a samozrejme aj štúdium. Ich program bol veľmi časovo náročný. Presne mali určené, čo sa v ktorú hodinu bude robiť, a každé z detí to muselo rešpektovať. Väčšina detí už ovládala anglický jazyk, preto bola pre nás komunikácia s nimi oveľa ľahšia, ako keby sme sa s nimi zhovárali v ich rodnom jazyku Kanada. Tretia časť bola postavená na turistickej báze v rámci psycho-hygieny všetkých misionárov. Navštívili sme miesta, ktoré sú v Indii veľmi uctievané a posvätné, napríklad Mysore, Hampy, a miesta, ktoré sú lukratívne aj pre turistov ako Taj Mahal v New Delhy.

Ako si sa tam cítil? Na aké rozdiely a prekvapivé veci si tam narazil?

Prvé moje pohľady a nadýchnutie v niekoľko tisíc kilometrov vzdialenom svete s časovým posunom tri a pol hodiny vyvolalo vo mne veľké vzrušenie, množstvo otázok a očakávaní. Už od prvých sekúnd pristátia na miestnom letisku v Bangalore až po všetky miesta som priam hltal miestnu atmosféru neuveriteľne farebnej, i keď veľmi znečistenej Indie. Cestou som vskutku počul a videl množstvo nezvyklosti, ktoré ako Európan nikdy nezažijem. Pre mňa zo začiatku bezvýznamné trúbenie áut, rikší, motoriek a všetkého, čo má motor … vystávala mi jediná otázka: „kde je nejaký zákon o cestnom poriadku?“. Zistil som, že i tu pravidlá existujú, ale záleží len od toho, ako sa rešpektujú, ale i tak platí heslo „kto má trúbu, ide“. Zažil som aj situácie, kedy bezpečnosť pri práci je naozaj len na papieri. Vidieť, ako robotník stoji na rúre z lešenia bez akéhokoľvek istenia s „tanierom“ v ruke a nanáša omietku, tak u nás by to bolo porušenie niekoľkých zákonov. Naozaj som si pri rôznych situáciách uvedomil, že mnohokrát sa v Európe trápime nad malichernosťami, zatiaľ čo tu sa ani netrápia nad tým, či je to bezpečné pracovať v takýchto podmienkach alebo nie. Myslím si, že ľudia sú tu napriek chudobe a veľmi náročnom živote šťastní. V rámci pobytu sme mali aj veľmi mimoriadny „výjazd“. V jeden večer nás páter Eric Mathias spolu s našim pátrom Lacom informoval o jeho záujme, že na druhý deň budeme vyslaní do dedín, a prečítal nám nasledovnú stať z písma: „Na cestu si neberte nič, ani palicu, ani kapsu, ani chlieb, ani peniaze, ani dvoje šiat nemajte.“ Laco nám vysvetlil, že pôjdeme do dedín, kde zotrváme celý deň. Musím povedať, že som sa práve na takéto výjazdy veľmi tešil, pretože som vedel, že ľudia v dedinách sú veľmi úprimní a štedrí, i keď nás ponúkali z toho, čo oni sami mali málo, bol som veľmi vďačný. Tento deň mi ubehol veľmi rýchlo, ale veľmi veľa vo mne zanechal. Preto som sa spolu s Luckou – misionárkou rozhodol, že pôjdeme sami opäť do inej dediny s cieľom nájsť rodinu dievčatka s menom Pooja (čítaj pudža), ktorá patrila do našej triedy. Nepodarilo sa nám to pri prvej návšteve, avšak počas hľadania rodiny sme sa veľmi spriatelili s jednou moslimskou rodinkou. Boli veľmi zlatí, najmä ich rodinný zabávač. Vždy, keď sme z týchto dedín odchádzali, ostávali sme v nemom úžase nad ich úprimnosťou, štedrosťou a spokojnosťou, ktorá z nich vyžarovala.

Ako na teba India a práca zapôsobila?

Po určitom čase pobytu v Indii som si čoraz častejšie uvedomoval jednu veľkú skutočnosť. Je v určitom zmysle slova náročné pracovať v podmienkach Indie, keď musím zanechať európske myslenie, život, kultúru, spôsob práce a komunikácie … zároveň mi táto skúsenosť veľmi veľa dala a uvedomil som si i to, že tu ľudia neumierajú na stres, či s problémami syndrómu vyhorenia. Keď sa to neurobí dnes, urobí sa zajtra, ľudia sú tu veľmi flexibilní a zároveň spokojní s tým, čo majú. Zaujímavá je myšlienka alebo citát samotného Gandyho: „Ži tak, akoby si mal zajtra zomrieť, a uč sa tak, akoby si nemal nikdy zomrieť.“ Mnohokrát sa trápime nad rôznymi vecami a popritom zabúdame na ľudí okolo seba, na lásku a priateľov, zabúdame na malé radosti, ktoré nás obklopujú, a trápime sa nad vecami, ktoré sú pravdupovediac malichernosťami. Človek, ak zakúsi trošku z rozvojových krajín, uvedomí si, že je naozaj ťažšie mať viac a zvykať si na menej. Aj ja, keď som odchádzal, bol som zvyknutý na luxus, ktorý mi ponúka moja krajina v porovnaní s tým, čo som mal tam, to bolo mizivé percento. Vo svojej podstate som veľmi vďačný za to, že žijem na Slovensku, že som sa narodil v Európe, že som sa narodil v rodine. Človek si nevyberá, kde sa narodí a preto by mal byť za to vďačný. Mnohokrát túžime po tom čo nám chýba a keď to dostaneme stane sa to všedným a chceme opäť niečo iné, lepšie, krajšie …

Ako sa ti do Indie odchádzalo a ako sa ti odchádzalo zase naspäť?

Písal sa 5. august asi 18:00 hodín, kedy sa celá pätnásťčlenná skupina zišla v Ivanke pri Dunaji, a kde sme sa pripravovali a doťahovali posledné veci pred odletom. Keďže som ešte nikdy nebol vo vzduchu, moje prvé myšlienky najskôr padali práve na lietadlo, ktoré som však veľmi dobre zvládal, a dokonca počas pobytu v Indii sme leteli štyri krát. Odchádzalo sa mi do Indie s veľmi dobrým pocitom, s pocitom, že idem zažiť svet, ktorý je tak vzdialený nie len časovo alebo niekoľkými tisíckami kilometrov, ale najmä mentalitou ľudí, kultúrou, charizmou a všetkým, čo tu v Európe nezažijem, napríklad i náboženstvom. Tešil som sa, že uvidím práve náboženstvá, ktoré na Slovensku nemajú svoje prioritné postavenie. Počas šiestich týždňov som si uvedomil množstvo skutočností, ktoré ma nútili vrátiť sa naspäť, a preto som sa aj tešil na návrat. Chýbali mi moji blízky, ktorých som tu zanechal, chýbala mi slovenská hudba, jazyk a celkovo niečo, čo mám len doma. Cítil som, že síce som bol v Indii, ale srdce som nechal doma. Nemôžem však povedať, že som sa do Indie nezaľúbil, ale nie až tak, že by som tam i zostal. Naozaj sa budem tešiť, ak dostanem príležitosť sa tam na chvíľku vrátiť. Po návrate na Slovensko som si uvedomil, že aké je tu ticho, čisto, a pokojne. Krása Slovenka ma naozaj prekvapila, pretože som ju chápal predtým ako samozrejmosť. Misia India mi dala veľa a môžem odporučiť každému človeku, ak chce v živote skúsiť niečo iné a nechce zostať v stereotype, nech sa zapojí do podobného projektu. Namaste.

Michal Lipovský

2r. Mgr. Sociálna práca