Všetky príspevky od Martin Halčák

Pred a po…

Veľmi krátke video z misijnej stanice v Panur. V zábere je svadba pred kostolom a na fotografiách je kostol dnes a vedľajšia budova…

[youtube]http://www.youtube.com/watch?v=NsFaSPoH5VU[/youtube]

Milí naši priatelia,
srdečné pozdravy od otcov Maxima a Erica.
Dedinu Pannur postihlo v týchto dňoch následkom povodní jedno z najhorších nešťastí za posledných 40 rokov. Neprestávajúce dažde za posledné štyri dni spôsobili zdvihnutie hladiny rieky o 15 stôp (4,57m) v areáli kostola, čím v podstate došlo k jeho úplnému zatopeniu. Domy v okolí boli nenapraviteľne poškodené a mnohé sa zrútili úplne. Celkovo bolo v Pannur poškodených 212 domov a ľudia teraz žijú vonku popri cestách alebo kempujú v našej “ošetrovni” umiestnenej na vyššom poschodí. Najhoršia skúsenosť, keď ste obkolesení vodou, je nebezpečenstvo uhryznutia hadom. Doteraz bolo uhryznutých päť ľudí, jeden z nich je vo vážnom stave.
Hladina vody náhle stúpla počas noci, čo spôsobilo paniku medzi ľuďmi, ktorí v strachu utiekli, nesúc si so sebou čo mohli. Väčšinu svojho majetku však stratili vo vode. Trápenie žien a detí je extrémne. Trpia nedostatkom potravín a oblečenia. Jedna žena v týchto ťažkých podmienkach porodila, našťastie jej bol vyčlenený malý priestor z ošetrovne.
Za posledné dva dni bol prístup do Pannur úplne odrezaný. Momentálne tam nie je elektrina, pitná voda, jedlo ani prístrešok pre našich ľudí. Žiadna vládna organizácia do dnešného dňa neposkytla akúkoľvek pomoc. Včera sa nám podarilo dostať do Pannur, posledné 3km sme prešli pešo a všetky zásoby sme museli niesť na chrbtoch.
Otec Ambróz (miestny kňaz) bol v ťažkej situácii, pretože sa nemohol dostať von zo svojho domu. Voda v okolí domu dosahovala výšku až10 stôp (3,05m). Ľudia mu nemohli prísť na pomoc a tak sa nakoniec dostal z domu von až po dva a pol dňoch, keď voda trochu klesla.
Naša najbližšia dedina Hulugucnhi je úplne pod vodou, všetkých 55 domov je zatopených. A keďže voda rapídne stúpla počas noci, ľudia aj tu museli utiecť v panike nechajúc celý svoj majetok za sebou. Stratili tak svoje stáda byvolov, traja muži sú stále nezvestní, ľudia hladujú, hlavne ženy a deti.
Ostatné dediny ako Ramathnal, Chitralli, Gonavara, Yadiwala, Hedgnal, Yeddoldoddi, CHakalparvi, Iynoor, Pul Parmesh Dinni sú tiež všetky zaplavené, keďže sa nachádzali na brehu rieky.
Vláda v Karnatake je zaneprázdnená záchranou ľudí z vyšších kást a tak necháva tisícky chudobných hladovať a umrieť bez jedla, vody, oblečenia a liekov, zatiaľ čo prisľúbila RS 10 crores (10 000 000 rupií = 144 000 Euro) na opravu Mantralya chrámu.
Keďže väčšina postihnutých dedín je Dalitských, je to vo všeobecnosti ich zápas o prežitie. Vláda predstiera, že v týchto dedinách sa nestalo nič vážne a doteraz ani nikoho nevyslala na prehodnotenie vzniknutých škôd na majetku a životoch.
Potrebujeme jedlo, oblečenie a lieky pre trpiacich ľudí. Za čokoľvek, čím môžete prispieť, budeme veľmi vďační. Príďte na pomoc naším ľuďom, špeciálne ženám a deťom. Všetci naši dobrovoľníci pomáhajú v postihnutých dedinách s tým málom, čo môžu poskytnúť. Niektoré z našich vlastných detí z misie sa taktiež zapojili.
Otec Eric je so svojim tímom v stanoch v Pannur na podporu a pomoc ľuďom, na posilnenie ich nádeje. Naše učiteľky darovali svoje vlastné sárí a iné veci a tiež kempujú v blízkosti postihnutých dedín.
Veríme, že budete blízko pri našich ľuďoch s vašimi sympatiami a podporou.
Akýkoľvek príspevok a pomoc pre riešenie tejto situácie budú distribuované priamo ľuďom z uvedených oblastí.
V prípade záujmu prosím pošlite svoje príspevky a dary na nasledovnú adresu :
Centre for Non-Formal and Continuing Education ®
Loyola School, Loyola Nagar, Post Box-8
Raichur Road, Manvi- 584 123
Raichur Dist.
Opäť sa ozveme v krátkom čase.
S vďakou Váš
Fr.Maxim Rasquinha SJ
Mission Superior
(M) 94496 25563 ( Fr. Eric)

Ak sa naše rozprávanie neprejaví v činnosti, slová nebudú mať účinok

Od 20. 2 do 9. 3 2009 bol Páter Generál v Indii. Jeho prvá zastávka bola v Dillí, kde jedným z najvýznamnejšich stretnutí bolo stretnutie s profesormi, študentmi a administratívnymi pracovníkmi univerzity Vidyajyoti College of Theology. Téma rozhovoru bola „Výzva k poslaniu až za hranice a teologický výskum“. Bolo treba použiť tri jazyky: jazyk vedca, jazyk jednoduchého veriaceho človeka a jazyk, ktorý dovoľuje pochopiť realitu Ázie tým, ktorí sa nachádzajú ďaleko od tejto reality. Nasledujúca zastávka bola v Patne. Tam bola najvýraznejšou návšteva dvoch projektov pre tzv. dalits, skupinu najchudobnejšich a utláčaných, ktorých nazývajú tiež „nedotknuteľní“. Jeden zvlášť zaujímavý projekt je „Provinčný park slnečnej energie“ na výrobu elektriny, v ktorom majú „nedotknuteľní“ pracovať. Druhý je projekt formácie vedúcich pre „nedotknuteľných“ chlapcov a dievčatá. Študenti tohto formačného kurzu zahrali aj divadelnú hru s názvom „Mal som fantastický sen“, v ktorej vyjadrujú nádej, že dosiahnu víťazstvo v boji za uznanie vlastnej dôstojnosti a za spravodlivosť. Keď Páter Generál ďakoval za predstavenie hry, bolo vidieť, že je veľmi dojatý.
Niektoré dni strávené v Patne venoval Páter Generál výlučne jezuitom. Napríklad na stretnutí so superiormi, riaditeľmi diel a koordinátormi rôznych apoštolských aktivít zdôraznil potrebu uskutočňovať nariadenia generálnej kongregácie o vzťahu medzi riaditeľom a superiorom, o tom, aby sa „zodpovední“ správali ako služobníci, a nie ako vládcovia v spolupráci s laikmi, keď sú tí zodpovední za apoštolské diela. Povedal: „Musíme sa usilovať viesť život radostný, dynamický a pokojný. Ak sa o to nebudeme usilovať, nebudeme schopní iným slúžiť, pretože budeme roznášať nepokoj, preťaženosť a únavu.“ Pri návšteve regionálneho teologátu sa Páter Generál oboznámil s plánom štúdií, ktorý vyžaduje, aby sa teológia študovala v lokálnom kontexte. V súvislosti s tým zdôraznil, že to nesmie viesť ku zníženiu akademickej úrovne a k ochudobneniu štúdia. Na otázku, čo očakáva od jezuitov južnej Ázie, odpovedal: „Prehĺbenie, kreativitu a život v Duchu.“
Pri cestovaní autom Pátra Generála sprevádzal policajný sprievod, ktorý zabezpečoval rýchlejší presun. Ďalšia zastávka bola v Goe. Tam celebroval svätú omšu pri oltári sv. Františka Xaverského. Pri tej príležitosti bol Páter Generál veľmi dojatý, keď si uvedomil, že pri celebrovaní bolo telo sv. Františka za ním a dnešní jezuiti pred ním. V homílii hovoril na tému srdca: „V Ázii ľudia chcú vidieť, a ak sa naše rozprávanie nedotkne srdca a neprejaví sa v správaní a činnosti, slová nebudú mať účinok.“
Prevzaté z časopisu Jezuiti dnes 2/2009

O. Generál o Indii

Aké sú vaše dojmy o Spoločnosti po tejto prvej ceste do Indie?
India je stála výzva ku zjednodušujúcemu postupu a ku zjednodušenej klasifikácii. Rôznosť populácie, kultúr, tradícií, štýlov atď. je taká veľká, že nemožno robiť nič iné ako obdivovať jednoduchosť a prirodzenosť, s akou ľudia žijú bok po boku. Túto prirodzenosť by sme očakávali od komunít zrelých a vyskúšaných. Jezuiti majú účasť na tomto mnohokultúrnom živote s výhodou, že nezvládnuté sociálne alebo kastovné rozdiely sú prakticky neviditeľné, hoci realita nás upozorňuje, že tieto 10 skutočnosti ešte nie sú celkom a definitívne odstránené. Ľudská a kresťanská zrelosť nie je nikdy len ovocie dobrej vôle. Moja návšteva nepokryla celé územie Indie. Ale to málo, čo som videl, ma presvedčilo, že Spoločnosť Ježišova v Indii urobila svoju voľbu pre Cirkev pre chudobných. Počas mojej návštevy som mal viac kontaktov s najbiednejšími (dalits a adivasi) ako s inými skupinami. Jezuiti sa otvorene venujú týmto skupinám, sú medzi nimi jednoducho a v hĺbke srdca prítomní a pracujú v kreatívnych a vitálnych projektoch, ktoré prispievajú k výchove, umožňujú prístup k energii a vode a vytvárajú spoločenstvo, dôstojnosť a ľudské práva. Inou povzbudzujúcou skutočnosťou je ľahkosť, s akou indický ľud pristupuje k hlbším duchovným skutočnostiam v každodennom živote, v apoštolskej alebo v sociálnej práci. Indické duchovné tradície zanechali taký zmysel pre „božské veci“, že netreba mnoho, aby sme ho objavili pri rozprávaní, alebo pri iných spoločenských vyjadrovaniach sa o živote.

Dávame menej ako dostávame…

Napriek tomu, že veľa študentov majú v tomto čase skúšky, Laco z misijnej skupiny si našiel čas a šiel do kresťanskej televízie LUX. Tí, ktorí by ste mali záujem o túto reláciu, môžete ju vidieť v pondelok 9. 2. 2009 ráno o 7,45 h. Hovoriť sa bude akože ináč – o Indii. Tí, ktorí to premeškajú z rôznych príčin si to môžu prezrieť neskôr v časti archív.
Reláciu si môžete pozrieť cez tento link.

Plakal jsem až do rána…

Náš spolubrat z českej republiky, pracuje na plné obrátky. V českom Katolíckem týdenníku 3/2009 vyšiel jeho ďalší nový článok:

Držitel Nobelovy ceny Amartya Sen v lednu loňského roku poukázal na to, že pokud se týká hladu, je na tom Indie mnohem hůře než oblasti subsaharské Afriky. A právě do Indie se na pomoc dětem dalitů vydal v létě 2008 spolu s dalšími dvěma jezuity a jedenácti českými a slovenskými dobrovolníky i P. Jan Regner.

Jejich úkolem bylo začít stavět dívčí internát a učit dalitské děti základům angličtiny. „Daliti nebo také ,nedotknutelní‘ jsou nejnižší vrstvou obyvatelstva neustále vytlačovanou na okraj indické společnosti,“ vysvětluje P. Regner. „Jejich vesnice jsou izolované, chybí cesty, elektřina, pitná a nezřídka i užitková voda. Mezi dality přitom patří zhruba 20 procent indické populace.“ Většina dětí těchto „nedotknutelných“ otročí na poli nebo pracuje jako pasáčci koz či dobytka, nemůže chodit do školy. Rodiče jako námezdní dělníci jsou nezřídka odkázáni na to, zda je vůbec někdo zaměstná. Za svou těžkou práci dostávají často jen okolo 20 – 30 rupií (10 – 15 Kč) na den. Mnohé rodiny proto žijí ve velké nouzi, nemají ani na boty, chybí jim i základní potřeby. Jen solidní vzdělání by je mohlo podle P. Regnera vymanit z této sociální nespravedlnosti.

„Na mě konkrétně nejvíc zapůsobilo poznání, že některé věci, které jsem dosud pokládal za samozřejmost, pro mnoho lidí vůbec samozřejmé nejsou a že věci, které jsem pokládal za nutné, jsou lehko postradatelné,“ svěřuje se kněz. „Když si člověk uvědomí, kolik toho nepotřebuje, je to osvobozující pocit. Můžu říct, že jsem se tam opravdu cítil šťastný. Život mezi ,blahoslavenými‘ je obohacující a rád bych se k nim znovu vrátil,“ uvažuje P. Regner.

INDICKÝ N-AIDS

Raimondo Bultrini a Satya Sivaraman z italského renomovaného časopisu L´espresso se vydali do indického státu Chhattisgarh, který drží prvenství v úmrtností dětí na následky hladu. Podle slov reportérů je cesta do této oblasti hotovým peklem. Přesto se na ni vydávají skupiny dobrovolníků, aby zajistily alespoň minimální zdravotní asistenci a ty nejvážnější případy přepravili do nemocnice ve městě.  I přes všechnu snahu drží Chhattisgarh první příčku v úmrtnosti dětí a matek na světě. Na každou tisícovku dětí připadá 70 úmrtí. Dohromady jsou to dva miliony dětí, které mají na svém kontě nemoci, jimž se dalo předejít. „Muži, ženy i děti hospitalizovaní v posledních měsících mají společný jeden symptom – podvýživu,“ říká doktor Anurag Bhargav, jeden ze zakladatelů nemocnice JSS v Chhattisgarhu, a vzápětí dodává: „Váha dospělých pacientů vesměs nepřekročí 35 kilo, ale měli jsme tu i muže s pouhými 19 kilogramy. A tak zatímco zbytek světa hovoří o syndromu získaného imunodeficitu (AIDS), jehož původcem je virus HIV, my zde máme co do činění s jiným zákeřným syndromem, jehož původcem je nedostatečná výživa. Nazýváme ho N-Aids.“

„NEMOHL JSEM NIC…“

Během studií v roce 1998 se Eric Mathias zúčastnil setkání několika mladých scholastiků, na němž uvažoval, kde by mohlo být jeho pole působnosti. Rozhodl se, že by to mělo být tam, kam nechtějí jít ani diecézní kněží, ani nikdo jiný. S touto myšlenkou přišel za biskupem, který byl potěšen a poslal ho do Panuru. „Když jsem tam přišel, setkal jsem se s obrovskou bídou. Nikde nebylo světlo, elektřina ani telefon. Panur byl prakticky úplně izolovaný, nicméně lidé tam byli velmi laskaví,“ vzpomíná P. Eric Mathias, ředitel nové školy v indické Manvi. Bydlel tehdy spolu s dalším scholastikem na faře. „Jednou v noci zaklepala na dveře nějaká žena a zoufale prosila o pomoc. Budil jsem místního kněze, ale on zůstal ležet v posteli a posílal spát i mě. Brzy jsem pochopil, že ta žena je těhotná a potřebuje odvézt k lékaři. Jako mladý scholastik jsem však neměl k dispozici žádný dopravní prostředek, dokonce ani motorku. Nakonec jsem se vydal spolu s jejím manželem a jedním dalším scholastikem na pochod do Manvi. Pro ženu to byla velmi bolestivá cesta. Asi tři kilometry od Panuru porodila. Ovšem dítě při porodu zemřelo a kvůli silnému krvácení přišla nakonec o život i sama matka.“

Tato zkušenost, kdy nemohl nic dělat, jen bezmocně přihlížet umírání dotyčné ženy, P. Mathiasem hluboce otřásla: „Plakal jsem až do rána a pevně si umínil, že to tak nenechám.“ Došel k přesvědčení, že jako jezuité by měli udělat vše, aby lidé nemuseli umírat jen kvůli tomu, že jim nebyla poskytnuta základní péče. „Možná že to Bůh dopustil, abychom prožili tuto bolestivou zkušenost a snažili se situaci těchto lidí změnit,“ uvažuje zpětně P. Mathias. Přiznává, že pro něho jako kněze a jezuitu je klíčový vztah ke Kristu. „On stoloval s chudými a hříšníky, pomáhal nemocným a slabým, dotýkal se malomocných. Mnozí za ním přicházeli, aby se stali jeho učedníky, a on měnil jejich životy. Všechny tyto příběhy měly velký vliv na můj život. Nyní sám žiji mezi dality, kteří jsou izolováni od okolní společnosti, podobně jako kdysi lidé, mezi nimiž působil Ježíš. Mám před očima jeho srdce, které nese chudým radostnou zvěst a osvobozuje vězněné – a také dality vyvádí z otroctví,“ uzavírá mladý jezuita.

Autor textu: Holčáková-Masto, Renáta
Zdroj textu je na tejto stránke: www.katyd.cz

Modlitba za P. Erica Mathiasa SJ

Prosíme o modlitbu za P. Erica Mathiasa SJ, ktorého na sviatok Zjavenia Pána fyzicky napadli.

TK KBS – INDIA, KARNATAKA, Manvi: V utorok 6. januára sa udial incident na jezuitskej misijnej stanici, kde pôsobili aj slovenskí a českí dobrovoľníci niekoľko týždňov v minulom roku. Páter Maxim Rasquinha SJ informoval všetkých jezuitov a dobrovoľníkov v Európe.
Celý incident je výsledkom snahy pátra Erika Mathiasa SJ upozorniť na neskoré príchody žiakov do školy. Po viacerých upozorneniach si predvolal rodičov tých žiakov, ktorých sa to týkalo. Jeden z nich ho surovo fyzicky napadol v jeho kancelárii a spôsobil mu viaceré rany na tvári. Páter Erik Mathias leží na pozorovaní v nemocnici v meste Raichur, kde mu lekári robia ďalšie vyšetrenia. Spomínaný útočník je známym členom národne orientovanej politickej strany. Extrémistické frakcie tejto politickej strany mali stáť aj v pozadí letných útokov na kresťanov v štáte Orissa.
Hoci incident sa odohral na základe disciplinárnych ťažkostí v škole vedenej otcami jezuitmi, celý atak sa môže aj spolitizovať pre spomínanú politickú príslušnosť útočníka. Z tohto dôvodu navštívil miestny predseda strany BJP pátra Erika osobne, aby mu takto vyjadril podporu a oddelil útok na jeho osobu od členstva útočníka v politickej strane. Útočníka zatkla polícia po ohlásení útoku. Jezuiti zvažujú ďalší postup s právnikom pre dobro celej misijnej stanice a detí, o ktoré sa starajú v oblasti. Skupina dobrovoľníkov Misia India 2008 vyzýva ľudí dobrej vôle k modlitbe a prejavu solidarity všetkým, ktorí pracujú pre spravodlivosť vo svete.

Ladislav Šulík SJ

Článok v časopise MY TIME

Objavil sa nový článok v časopise My Time:

Už dlhšie poznám skupinu ľudí, ktorá si myslím, že fakt stojí za povšimnutie. Za svoje náklady zháňajú sponzorov, aby pomohli druhým a nielen sponzorov  ale aj milých dobrovoľníkov. Tí, čo o tom nič nevedia, jedná sa o Jezuitskú misiu v Indii. Túto misiu poznajú aj dvaja jezuiti zo Slovenska. Ja som sa rozhodol spraviť rozhovor s Ladislavom Šulíkom, mladým jezuitom, ktorý tam viedol skupinu dobrovoľníkov minulé leto a trochu vie ako to tam chodí. Z mojej strany mu za to patrí úcta, lebo pomáha druhým .

Keď som sa v Júni minulého roku zúčastnil jedného workshopu, ktorý bol pripojený k festivalu Lumen v Trnave bol som milo prekvapený z celej prezentácie, ale aj tvrdej činnosti týchto ľudí. Ak sa na to pozriem len z pohľadu pozorovateľa, zdá sa mi, že tie deti by aj vďaka nim poznajú lásku, priateľstvo a majú čo jesť.

Dúfam, že náš spoločný rozhovor s Ladislavom vám dá niečo pozitívne a ľudské do života. Ak máte záujem pozrite si priloženú weblinku z tejto misie.

 Ahoj najprv sa nám predstav ako sa voláš čo si zač?

Volám sa Ladislav Šulík. Pochádzam z miesta neďaleko Nitry a momentálne žijem v Bratislave. Som študentom, študujem odbor Katolícka teológia a odbor Klasické jazyky. Som členom rehoľnej spoločnosti v Katolíckej Cirkvi, ktorá sa volá Spoločnosť Ježišova, ľudovo ju mnohí ľudia poznajú pod názvom Jezuiti.

Čo ťa viedlo k tomu aby si vstúpil k jezuitom? Čo zapríčinilo že si spravil tento krok na cely život?

Hľadal som spôsob akým by som mohol čo najlepšie prežiť svoj život a byť trvalo šťastný. Životnými okolnosťami som prišiel do kontaktu s Jezuitmi a oslovila ma ich spiritualita a životný štýl natoľko, že som si sám kládol otázky, či by som aj ja nemohol stať sa jedným z nich. Keďže toto hľadanie neutíchalo, naopak stupňovalo sa vo svojej intenzite a radosti z pohľadu nad jezuitským spôsobom života zvonku, že som pozbieral odvahu a vstúpil som do tohto rádu. Oslovila ma veľkodušnosť mnohých jezuitov a ich práca vo svete pre dobro všetkých ľudí. Chcel som byť toho súčasťou nielen ako pozorovateľ, ale aj ako priamy účastník. A tak som nasadil svoje životné sily do tejto Kompánie Ježišovej.

 Vyzeráš byť srandista všetci jezuiti sú srandisti ako ty?

Vieš, že si ma zaskočil? Ja si v skutočnosti myslím, že nemám veľký talent si zapamätať vtip a o to menší talent ho vtipne podať ľuďom ďalej. Ale mnoho spoločníkov jezuitov, ktorých poznám sú veľmi vtipní a veselí ľudia. Čo mi vlastne svojím spôsobom taktiež pomáha pokračovať v tomto spôsobe živote. Páči sa mi byť vážny keď to je na mieste a inak sa tešiť zo všetkého čo nás postretne. Aby som odpovedal na Tvoju otázku…väčšina jezuitov, ktorých poznám sa vie veľmi dobre zabaviť.

 Ako to začalo s vašou misiou? Ako si sa k nej dostal a čo ťa naštartovalo v tejto bohabojnej činnosti?

Začalo to celkom nevinne, keď som pracoval v inej provincii na našej škole. Tam som stretol jezuitu Rudyho Noronhu SJ, ktorý nám ostatným rozprával o práci svojich spoločníkov v rodnej Indii. Zaujalo nás a tak sme pripravili cestu do tejto misijnej stanice prvý krát v roku 2002. Odvtedy tam každý rok na dobrovoľnícku prácu odchádza asi na mesiac niečo zo dvadsať mladých ľudí. Ja som išiel s nimi ako pedagogický dozor v roku 2006 a mal som takú skúsenosť, o ktorú som sa chcel podeliť aj s mladými z vlastnej krajiny. Preto som v lete roku 2008 zorganizoval dobrovoľnícku skupinu za účelom budovania internátu pre dievčatá na tejto misijnej stanici a pomocou vo výučbe anglického jazyka.

 Ako vašu prácu privítali miestny?

Miestni ľudia si po niekoľkých rokoch zvyknutí na Európanov. Tých, ktorých sa to osobne týka a už aj pocítili ovocie tejto pomoci sú veľmi vďační ľudia. Je to však náročné, pretože nejde len o materiálne zlepšenie situácie, ale aj pomôcť ľuďom premýšľať pozitívnejšie o sebe samých a o svojom živote.

 India je známa tým že ma desaťtisíce siekt a náboženstiev. Ako privítali kresťanov?

India je krajinou mnohých náboženstiev a siekt rovnako. Preto sa v nej úžasne preukazuje tolerancia. Kresťania sú jedným z náboženstiev a postoj ostatných nie je nepriateľský. Iba ak nejaké malé fundamentalistické skupinky, ktoré vedia skomplikovať život všetkým ľuďom bez ohľadu na ich vierovyznanie.

 Čo ta na tejto misii najviac napĺňa?

Pomáha mi táto práca vidieť Boha v obyčajnom živote a to mi zasa dáva zmysel patriť Bohu v rehoľnom živote.

 Určite si zažil mnoho nádherných situácii ale aj plno zlých. Rozpovieš nám prosím tu najhoršiu a tu najkrajšiu?

Hmmm… Začnem tou najkrajšou pre mňa. Sú vlastne dve pekné, na ktoré si spomínam. Prvá, sedieť vzadu na svätej omši a počúvať ako deti pred Tebou spievajú Bohu. A druhou je pobyt v Goa, kde som si mohol obnoviť svoje rehoľné sľuby pri oltári, kde sú uložené ostatky veľkého misionára Františka Xaverského. Tá najhoršia situácia bola vtedy, keď som musel poukazovať na zmysel našej činnosti uprostred všeobecného znechutenia a povzbudzovať ľudí napriek ich neútechám. A potom tiež, keď sa vyskytla čo i len malá zdravotná ťažkosť jedného z účastníkov.

 Čo by si nakoniec odkázal čitateľom časopisu MyTime?

Vyšiel by som z názvu časopisu. Nájdite si čas na seba, aby ste si potom mohli nájsť čas na svojich milovaných. Potom spoznáte, že Boh je blízko.

Erik pozdravuje…

Dear Laco and all Our Slovakian and Czech Republic Friends,
Greetings from Pannur Mission.
How are you all ?
We wish you a very happy Christmas. During this blessed season let us pray that the babe of Bethlehem bring new hope to the world and heal the brokenness that is around us. In recent months we have experienced so much of brokenness in India and we read the stories of lost hopes in other parts of the world too. May Christ the healer, heal the world and make Christmas a reality for everyone. We wish you also a prosperous New Year. May all your dreams come true in 2009. We had a nice Christmas Celebration on 22nd of December in the School. We pray for you and remember you in our prayers during the Holy Season of Christmas.

Advent – čas „pomoci“

Moji rodičia ma navštívili v nedeľu a rozpovedali mi príbeh:

Mamina a ocino chodievajú pravidelne na sv. omšu. Cestou do kostola v autobuse jedného dňa prišla pani a vraví: „počula som, že váš syn má niečo s misiami“. Áno – odpovedala. Viete – pani pokračovala, ja a moja sestra sme si povedali, že tento rok sme neurobili veľa dobrého, a chceli by sme ešte tento rok to aspoň malým skutkom napraviť. Mamina sa začudovala, lebo pozná tú pani, ako veľmi priateľskú a slušnú. A keď vidíme koľko je biedy okolo nás a my sa máme dobre, rozhodli sme sa, že nebudeme večerať a z ušetrených peňazí pomôžeme aspoň niekomu. Bezdomovcom pravidelne ponúkneme kúsok chleba, alebo jabĺčko, ale chceli by sme aj pomôcť aj tým, čo nemôžu za to, že kde v akom prostredí sa narodili. Otvorila peňaženku a dala mamine niekoľko korún. Včera s mojou mamou som tieto jej ušetrené financie vložil na náš jezuitský účet, určený na misie v Indickej Manvi.
Ďakujem Bohu, že sú medzi nami ľudia, ktorí sú ochotní vzdať sa svojho, aj keď skromného „blahobytu“. Dokonca že žijú medzi nami ľudia o ktorých by sme sa nikdy nedozvedeli, že nás v tichosti pozorujú a dôverujú. Nech ich Pán ochraňuje!

Misijný bazár 2008 v Trnave

Spoločenstvo eRko a Ježi, pripravilo pre Vás Misijný bazár 2008. Zmyslom bazáru je prispieť na podporu vzdelávania najchudobnejších dievčat v Indii a opustených detí chorých na AIDS v Togu. Forma pomoci je ponúknuť rôzne veci do bazára, ktorých sa môžete vzdať a pritom sú v takom stave, že sa môžu niekomu zísť, a tiež účasťou na bazáre a finančným príspevkom. Tento bazár sa bude konať v mariánskej sále 14. 12. 2008 od 7.00-13.00 a 16.00-21.00h. V sakristii jezuitského kostola bude pripravená krabica na váš dar.